Venovanie
Tento článok by som rád venoval ľuďom, ktorí sa naozaj snažia robiť
dobro nezištne pre ľudí okolo seba a sú pritom patrične vyťažení. Treba si však dávať pozor, čo
pochádza od Boha a čo nie!
Vždy
som chcel byť človekom ktorý dokáže robiť mnoho vecí a byť užitočným
pre každého, pomáhať ľuďom a tak slúžiť Bohu. Niekto by si povedal: Ó,
aký dobrý úmysel. Toto bolo mojim snom takto slúžiť a takto žiť pre ľudí.
Z úzadia do slávy
V
detstve som nikdy nepatril medzi najvychytanejších, najzručnejších, v
škole som býval stále tzv. "bočákom" a mnoho vecí, ktoré som robieval
a na ktorých mi naozaj záležalo sa stretali s nepochopením a odmietaním.
Po
príchode k Saleziánom v Bardejove a na vysokú školu cez Univerzitné
pastoračné centrum v Bratislave sa mi otvorilo mnoho možností. Popri raste vo viere a duchovnej stránke som sa vzdelával aj v ostatných oblastiach.
Stal som sa vcelku
úspešným športovcom. Popri škole na strednej škole som sa venoval posilňovaniu. Keďže som odchovancom už spomínaných saleziánov, priučil som sa viacerým športom. Dokonca sa mi podarilo počas ročného
navštevovania školy v USA vyhrať cenu najlepšieho strelca vo futbale a
taktiež sme ako tím zvíťazili vo vysokoškolskej lige v plávaní. Úspechy
ma neobišli ani na cyklokrosových pretekoch kde som sa umiestnil
na druhom mieste.
Na vysokej som sa
začal najskôr aktivizovať v športovom tíme. Tam som sa dostal k práci s
grafikou a začal som robiť plagáty a organizovať rôzne turnaje. Neskôr
mi bola dokonca ponúknutá aj pozícia vedúceho tohto tímu, čo ma najskôr
veľmi príjemne prekvapilo. Začalo mi rásť sebavedomie a
začal som veriť, že to čo robím, robím dobre a nemusím sa báť
toho čo robím a ako to robím.
Neskôr som sa dostal na misie slovenských
vysokoškolákov do Rumunska, kde som spoznal úplne iný štýl života ľudí
a začal som si viac uvedomovať potreby ľudí okolo seba a vnímať
uponáhľanosť tohto života na Slovensku. Veĺmi ma to oslovilo a postupom
času som sa stal vedúcim celého misijného tímu. Keď sa budem chcieť
pochváliť tak poviem, že aj úspešným, kde som spolu s ďalšími ľuďmi dal
tomu celému systém a postavil to na nohy.
Po tom ako som sa prvý krát vrátil z Rumunska, oslovila ma vedúca
animátorov v UPeCe, či by som nemohol robiť aj animátora, keďže vedela
že som bol v Rumunsku a tam som v podstate robil tiež aj prácu s
mládežou.
Tak som dostal skupinku ľudí. Veľmi som si v tom neveril, keďže už jedno stretko sa pod mojím vedením rozpadlo, ale snažil
som sa to celé vložiť do Božích rúk. Môžem povedať, že po piatich
rokoch môjho účinkovania v tomto stretku ako animátor, dosiahol som to
čo by chcel asi každý animátor: dať dokopy skupinu ľudí, ktorí by po
piatich rokoch štúdia boli ozajstnými priateľmi a pomáhali si spolu
kráčať ďalej týmto svetom po Božích cestách.
Vďaka tejto skupinke ľudí som sa samovoľne začal venovať vytváraniu
webov aby som spravil stránku pre naše stretko. Začal som sa venovať
programovaniu a rozvíjal možnosti grafiky. Teraz tieto skúsenosti z
programovania využívam vo svojej terajšej dobre platenej práci.
Za tento čas som spoznal desiatky ľudí, mám mnoho kontaktov na rôzne organizácie a dokázal by som vybaviť snáď aj čokoľvek.
Prečo o tom píšem?
Teraz
ak to niekto číta, môže si povedať, že čo sa ten človek tu chváli.
Písal som to však preto, aby ste lepšie pochopili čo teraz chcem
napísať. Vždy som si myslel, že ak dosiahnem aspoň zopár z týchto vecí,
budem šťastný a budú šťastní aj ľudia okolo mňa. A prečo by aj nie, keď
sa snažím robiť naokolo seba dobro.
Ešte na hodinách náboženstva
nás učili ako je diabol vynaliezavý a ako dokáže človeka odtiahnuť od
Boha. Je dokonca natoľko inteligentný, že ma akoby prestal pokúšať vo
veciach, ktoré mi boli jasné že sú hriechom. Nepokúšal ma už z bežných
vecí ako napr. aby som ukradol niečo, alebo sa vyspal s nejakou holkou.
Toto na mňa neplatilo. Jednoducho, praktizujúci kresťan v sebe už má v
sebe tieto veci vyriešené a nedá sa len tak zlákať a padnúť do jasne
zadefinovaného hriechu.
Keď to teda nejde priamo, tak pôjde
to okľukou. Ale riadnou. A to konaním dobrých skutkov!
Veľký obrat
Zrazu pri
svojich bežných aktivitách popri škole v UPeCe, kde som mal na starosti
prípravy na misie v Rumunsku, ďalšie povinnosti v animátorskom tíme,
aktivizoval som sa ešte v niekoľkých ďalších aktivitách ako už spomínaná
reprezentácia školy v plávaní, vo voľnom čase školenia programovania a mnoho
ďalších. Niekto by si povedal, že som blázon a že to by sa nedalo zvládnuť, ale
ľudia, ktorí ma poznajú vedia že som to všetko robil a všetko som stíhal.
Dokázal som si efektívne naplánovať čas aby som všetko stíhal a dokázal som sa
sústrediť na vykonávanie viacerých činností naraz. Všetko klapalo, všetko som
stíhal, začal som byť úspešný a v očiach niektorých ľudí (podľa toho čo mi sami
povedali), som dokonca vzorom. Bol som aj na seba hrdý, že som to predsa len
všetko dokázal a dokázal som to aj ostatným ľuďom. Dokonca som si začal v duši
sám sebe hovoriť, aký som dobrý a že Boh ma za to všetko už nebude môcť raz na
nebeskom súde zatratiť, keďže som takto zveľadil Jeho dielo. Začala vo mne
narastať pýcha. Už to nebolo zdravé sebavedomie a pomaly som prestával robiť
veci pre Boha, ale začali to už byť rutinné veci ktoré som musel vykonať.
Prestávalo mi to celé dávať radosť. Boli to už len povinnosti, ktoré keď som
vykonal som si mohol zaškrtnúť ďalšiu fajku do kolónky vykonaných termínov. Ale
pritom som to stále vnímal, že robím dobro a veľkú službu pre Boha a ostatných.
Prestal som to tak pociťovať, ale nebral som to na veľkú váhu a hovoril si že
nie všetko musím prežívať.
Následne popri tých povinnostiach som prestal mať čas na kamarátov, rodinu,
priateľov zo stretka, na svoju priateľku, na seba a na môj vzťah s Bohom.
Prestal som sa dokonca modliť a chodiť pravidelne do kostola v tom domnení, že
človek môže oslavovať Boha aj prácou. To sa mi videlo, že je dokonca šľachetnejšie
a lepšie ako možno len tak nečinne vysedávať. Samozrejme som omšu a modlitbu
stále pokladal za dôležitú, ale pomaly to ustupovalo a nevedel som už v tom
nachádzať zmysel a posilu ako kedysi.
Moje vzťahy s ľuďmi sa obmedzili buď na zdvorilostné frázy ako napr. "Ako
sa máš" a pod. Zdalo sa mi to veľmi povrchné a preto som sa takýmto ľuďom
aj začal vyhýbať. Nemal som si s nimi už proste čo povedať lebo týmto
rozhovorom som nič dôležité nevyriešil a zdala sa mi to úplná strata času. A
neveril som už že aj ten druhý má reálny záujem sa ozaj porozprávať, keďže už
dlhšie sa mi ľudia ozývali len vo chvíľach kedy potrebovali niečo vybaviť alebo
zariadiť. Prestal som už veriť, že by mal niekto o mňa naozaj záujem a aj preto
som všetky tie rozhovory bral ako veľkú formalitu.
Čo bolo ešte horšie, túto predstavu som začal prenášať do môjho súkromia a do
vzťahov s ľuďmi, na ktorých mi naozaj záležalo. Takto som začal brať teda
svojích blízkych ľudí zo stretka do ktorých som už nevkladal toľko úsilia, do
vzťahu s našimi doma a do vzťahu s priateľkou. Vzťahy z mojej strany začali
chladnúť a prestali ma akoby napĺňať. Pritom som stále nevnímal, čím to môže
byť. Nemal som čas sa zastaviť a porozmýšľať. Bol som vo víre vybavovania a
organizovania. K tomu sa už pridala aj práca, ktorá sa mi videla byť veľmi
výhodná. Mal som to tak naplánované, aby som stíhal aj misie, školu, aj prácu.
Keďže po misii som už plánoval vedenie prenechať svojmu nástupcovi, tak sa mi
videlo to, čo robím že je správne.
Zrazu v toto leto, popri tom celom zhone som si začal uvedomovať, že ma už ani
nikto nezavolá na pivo alebo len tak si vyjsť niekde do hôr. Ľudí, ktorých som
mal okolo seba boli len ľudia, ktorých som poznal buď z videnia alebo z
povinností na ktorých sme nejakým spôsobom pracovali. Zisťoval som že si nemám
čo s tými ľuďmi čo povedať. Začalo mi to chýbať a začal som sa hnevať na ľudí
blízkych okolo seba, že nie sú pri mne a začal som vnímať všetkých len ako
osoby, ktoré niečo odo mňa vyžadujú a keď to dostanú tak sa s nimi nestretnem
pokiaľ nebudú mať na mňa inú požiadavku alebo nebudú mať záujem so mnou byť
pokiaľ nevydám zo seba nejaký výkon. Začal som byť z mojej snahy robiť dobro a
vyhovieť ľuďom sklamaný, lebo nevidel som žiadnu odozvu, ktorá by prinášala aj
úžitok a pochopenie pre mňa. Stále som však nevnímal v čom je chyba. Ja som bol
presvedčný, že všetci ľudia sú veľkí egoisti a myslia len na seba a ja som
jediným človekom, ktorý sa snaží a nikto ho nechápe. Teraz m ito pripadá ako
z nejakého psycho filmu ale ja som bol ozaj taký.
Tieto postoje som začal prenášať aj na priateľku, ktorej som začal uberať
slobodu tým, že som od nej vyžadoval aby bola so mnou a nie s ostatnými
priateľmi, aby nechodievala domov, ale aby ostávala pri mne.
Vtedy som sa cítil dosť sám a chýbal pri mne človek o ktorého by som sa mohol
oprieť. Ale už aj spôsob akým som to všetko rozprával bol negativistický a
akoby mohla za to ako sa cítim nanič ona. Začal som žiarliť na ľudí okolo nej
s ktorými vychádzala dobre a so mnou nie a vyčítať jej to, prestal
som ju počúvať a chápať o tom čo rozpráva keďže som mal v hlave svoje problémy
a postoje, za ktorými som si stál a nechcel popustiť, hovoril jej ako by mala
veci robiť a ako nie. Uberal som jej slobodu a mojimi slovami uberať
na jej hodnote. Ale stále som žil v tom, že to čo robím je dobre a že mám právo
na to aby aj mňa mal niekto rád, keď sa tak snažím aby všetko bolo dobre. Vôbec
som takýto predtým nebol ani nezvykol bývať. Pritom som ešte sám navrhoval aby
sme mali stále svojich známych a priateľov keď sme spolu začínali chodiť.
Ale akonáhle sa začali ochladzovať moje vzťahy s druhými, bol som úplne ovplivnený svojími pocitmi a naozaj nevidel veci okolo seba reálne a s nadhľadom.
Keď sa teraz na to teraz pozerám, sám
som zo seba zhrozený, ako je možné že som toto všetko robil a pritom
si to neuvedomoval!! Ako je to možné?
Napokon už nič ma nevedelo uspokojiť, stále bolo
niečo zlé a hrozne ma to ničilo vidieť svet okolo seba v takom veľmi negatívnom
svetle, kde sú všetci a všetko proti mne. Prestal som byť samým sebou, stratila
sa vo mne fantázia, kreativita, ... Stratil som seba.
Napokon
prišla chvíľa kedy to celé nevydržala už ani moja priateľka a na siedme výročie
zrútenia dvojičiek v New Yorku sa úplne zrútilo všetko aj vo mne ked mi
povedala: "Laco, ja sa chcem rozísť." A toto ma položilo už úplne na
kolená. Nasledovali dni trápenia, zúfania si, plaču(kde niekoľko rokov
som už neplakal), pocit zúfalstva, bezmocnosti, nepochopenia, neprijatia a vnímal som že
to celé je veľká zrada zo strany Boha a ľudí okolo mňa. Bol som na dne samého dna. Úplne v tme, uprostred ničoho a nikoho. Stratil som všetko podstatné čo som vo svojom živote mal.
Konečne som pochopil výrok
z listu Korinťanom:
"Keby som hovoril ľudskými jazykmi aj anjelskými, a lásky by som nemal, bol by som ako cvendžiaci kov a zuniaci cimbal.
A keby
som mal dar proroctva a poznal všetky tajomstvá a všetku vedu a keby
som mal takú silnú vieru, že by som vrchy prenášal, a lásky by som
nemal, ničím by som nebol.
A keby
som rozdal celý svoj majetok ako almužnu a keby som obetoval svoje
telo, aby som bol slávny, a lásky by som nemal, nič by mi to
neosožilo." 1Kor 13,1-3
A tu
sa začalo to, čomu ma vtedy diabol nemohol nahovoriť. Teraz prichádzali tie
chvíle kedy som začal byť ľahostajný voči prikázaniam a diabol ma začínal
pomaly ukladať na svoju lopatu:" Veď načo sa snažiť, keď sa Boh nestará o toho
kto sa zasadzuje pre Jeho dielo. Načo sa snažiť budovať lásku ktorá je taká
zradná. Prečo si teda neužívať života a prečo sa nestarať o seba keď nikto sa
nestará o teba?" Uvedomoval som si, že ak by som v tejto situácii dostal do
hocijakého pokušenia, zlyhal by som. A boli aj chvíle kedy nechýbalo veľa a
padol by som ešte hlbšie. Nemal som pri sebe žiadnu blízku osobu. Na izbe sám a
na okolí ešte stále všetci známy na prázdninách. Veľké prázdno, zmätok,
depresia a chaos. Za tie 2 týždne kedy som prestal jesť som
schudol 9 kilo, nedokázal som spokojne spať, skoré ranné zobúdzania, nepokojné sny, prvý krát v živote bolesti hlavy, kedy som musel na to brať
tabletky, stratil som svoju sebadôveru a mužskosť a chodil som po svete ako
pohrebný voz. Mával som už rôzne myšlienky ohľadom toho že čo so životom. Život ma
prestal úplne baviť a nevidel som v ňom už žiaden zmysel. Nemal som oporu v
nikom a čo je najhoršie, nedokázal som poriadne veriť už ani Bohu.
A naokolo nikto, kto by podal pomocnú ruku.
Ja som už lásku nemal. Nemal som dokonca už v sebe ani nádej na
lásku. Neviem, kto z vás kto to číta, takýto stav niekedy zažil, ale ak áno tak
si vie predstaviť o čom hovorím. V tej chvíli som si začal uvedomovať,
že v pekle sú duše práve v takomto stave, kde nemajú ! NIJAKÚ ! nádej na
lásku, zmilovanie a na druhú šancu. Tieto duše sú večne odsúdené byť
v takomto stave ktorý sa ani nedá opísať. A tento čas bol pre mňa hrozným
peklom.
A to všetko neuváženým a nevyváženým konaním dobrých skutkov.
Boh dopustí, ale neopustí!
Vtedy som si uvedomoval, že takto nechcem a nemôžem skončiť. V mojom živote už bolo viacero veľmi ťažkých chvíľ a každú z nich Boh obrátil na veľké požehnanie. Nerozumel som ničomu, ale bolo treba spraviť potrebný krok vpred. Hoci som nevedel kam, keďže som bol v úplnej tme, ale poviem vám že ak robíme kroky s Bohom a v Jeho mene, dôjdeme tam kam chce On. Najhoršie je ak ostaneme stáť na mieste. Síce je tam istota, že nepadneme a nezraníme sa ale je tam aj istota že takto nikdy nedôjdeme do cieľa ak sa nepohneme vpred.
Verte, pre Neho nie je žiadna sitácia neriešiteľná. Píšem to preto, lebo ja som to zažil už viackrát a vydávam o tom svedectvo, že Bohu nám na nás záleží aj keď sa nám zdá, že na nás zabudol a nemá záujem. On nie je človek, ktorý nedokáže pochopiť a ospravedlniť konanie toho druhého. Nedokážeme ho zraniť natoľko, aby nám už nedokázal odpustiť pokiaľ úprimne neľutujeme. Na človeku ktorého sme sa dotkli, hriech zanechá veľké stopy ktoré sa nie vždy dajú odpustiť, ale Boh odpúšťa všetko! Treba len úprimne pred Neho prísť ako pred milovanú osobu ktorú sme hlboko ranili a poprosiť o odpustenie, uznať si vinu a snažiť sa napraviť to. On čaká len na to kedy sa môže s nami pomeriť a dať sa opäť s nami "dokopy". Nie je to tak, že si môžme hocikedy prísť na spoveď a povedať si že Boh mi to aj tak odpustí. Boh je osoba, ktorá cíti a prežíva veci ako my. Veď boli sme stvorení na Jeho obraz. Jednoducho by nám svedomie nemalo byť schopné prísť pred niekoho na kom mi záleží a len tak povedať: "Viem že som spravil to a to a viem že mi to odpustíš." Je to veľká opovážlivosť, zahrávať sa takto s človekom. Ale bohužiaľ sú ľudia, ktorí sa takto k druhým správajú o kom vedia že im odpustia. Uvedomme že Boh k nám zoslal aj Svojho Syna, ktorého sme mu tu umučili a zabili. A On nám dokázal odpustiť aj TOTO! Stále žasnem nad tým aká je to Láska. Ja osobne som u človeka nikdy nezažil ozajstné odpustenie za ťažšie skutky, ktoré sa mi podarilo vykonať. Vždy sa to nejako premlčalo, ututlalo a išlo sa ďalej. Boh však čaká na to aby sme prišli a aby nám mohol odpustiť ak o to stojíme. Kto zažil ozajstnú lásku tak rozumie o čom tu ja vôbec píšem.
Boh nás má rád takých akí sme, ale má nás rád priveľmi na to aby nás takými nechal ;). A niekedy musí poriadne udrieť aby nás zobudil a poopravil našu cestu.
Svoje starosti zver Bohu
Syn môj, nechaj ma robiť s tebou, čo chcem; ja viem, čo ti je na osoh.
Ty zmýšľaš ako človek; o mnohých veciach súdiš, ako ti radí tvoja ľudská náklonnosť.
Pane, čo hovoríš, je pravda. Tvoja starostlivosť o mňa je väčšia, než všetka starostlivosť, ktorú ma môžem mať o seba.
Lebo na veľmi vratkom základe stojí, kto všetku svoju starosť neskladá na teba.
Pane, nech len moja vôľa ostáva priamo a pevne v tebe, a tak urob so mnou, čo sa ti páči.
Lebo len dobré môže byť, čokoľvek so mnou spravíš.
Ak ma chceš ponechať v temnotách, buď
pochválený; a ak chceš, aby som bol v svetle, buď zas pochválený. Ak ma
ráčiš potešiť, buď pochválený; a ak ma chceš zarmútiť, buď tiež vždy
pochválený.
Syn môj, takto sa musíš správať, ak chceš kráčať so mnou.
Buď práve tak ochotný trpieť, ako radovať sa.
Rovnako ochotne buď núdzny a chudobný ako zámožný a bohatý.
Pane, vďačne budem trpieť pre teba, čokoľvek zošleš na mňa.
Rovnako chcem z tvojej ruky prijať dobré i zlé, slasť i horkosť, veselosť i žiaľ, a za všetko, čo ma stihne, ti chcem ďakovať.
Ochráň ma od každého hriechu, a nebudem sa báť ani smrti, ani pekla.
Len keď ma nezavrhneš a nevymažeš z knihy života, neuškodí mi nijaké trápenie, čo na mňa doľahne.
