Prvá časť

Baránkova večera

odhalenie tajomstva svätej omše

Svätá omša ako nebo na zemi

Zamýšľali ste sa niekedy nad tým načo chodievame do kostola, na sväté omše, prečo sa tam kňaz tak dlho modlí pred obetovaním, veď to už každý poznáme naspamäť a veľa krát si to tam musíme ísť takpovediac odstáť; prečo tomu ranní kresťania, ale aj terajší kňazi dávajú taký veľký význam; prečo sa v stredoveku stavalo toľko veľkých, umelecky krásnych kostolov, kde sa slávila svätá omša; prečo bolo pre Jána Pavla II. vyvrcholením návštevy Slovenska práve svätá omša, prečo?

Na tomto stretku, ktoré je ďalšie zo série Bible study stretiek, si povieme prečo sa svätej omši prikladá taký veľký význam, oboznámime sa s faktami, ktoré nám ukazuje Biblia, ale hlavne by nám malo pomôcť uvedomiť si, čo sa počas omše deje a lepšie ju prežiť.

Cieľom tohto stretka bude odbúrať stereotypné prežívanie omše ale nájdenie zmyslu tejto najväčšej udalosti v Cirkvi.

Úvod Zjavená liturgia

Už ste niekto z vás čítali Knihu zjavenia? Veľa ľuďom sa zdá byť veľmi cudzia. Jej strany sa mihajú podivnými obrazmi vojen a epidémií, oblúd a anjelov, potokov krvi, démonických žiab a sedemhlavých drakov. Z týchto postáv nám asi najviac sympatický bude baránok so siedmimi nohami a siedmimi očami.

A predsa na tomto stretku sa dozvieme práve to, že kľúčom k pochopeniu svätej omše je práve táto kniha - Kniha zjavenia.

To všetko o čom sa dnes budeme zhovárať, nie sú nijaké nové teórie alebo pochybné výmysly. Kázali o tom kňazi už pred viac ako tisíc rokmi. Druhý vatikánsky koncil to aj potvrdzuje v týchto slovách: „Účasťou na pozemskej liturgii vopred okusujeme tú, ktorá sa slávi v nebi vo svätom Jeruzaleme, ku ktorému sa ako pútnici uberáme, kde sedí Kristus po pravici Božej ako služobník svätyne a pravého stánku; v nej s celým zástupom nebeského vojska spievame hymnu slávy Hospodinovi; uctievame si pamiatku svätých a úfame mať nejakú účasť na ich spoločenstve; a očakávame Spasiteľa, nášho Pána Ježiša Krista, ký m sa nezjaví on, náš život, a vtedy sa zjavíme aj my s sním v sláve.“ [1]

O čom to vlastne hovoríme? O nebi? O omši? Alebo o Knihe zjavenia? O všetkých troch naraz.

Kniha zjavenia je o niekom kto má prísť. Je o Ježišovi Kristovi a o jeho druhom príchode.

Zistíme, že podľa tejto pre nás čudnej knihy, sme na omši ako v nebi, čo je dych vyrážajúca správa ak si uvedomíme, čo to znamená. Preto rýchlo vykročme, aby sme nebesia nenechali dlho čakať.

1. kapitola Príbeh obety

„Baránok Boží“ – s týmito slovami sa stretávame prinajmenej raz za týždeň. Recitovali ste to už tisíckrát. Keď kňaz pozdvihuje hostiu a hovorí: „Hľa, Baránok, Boží“, vieme, že je ním Ježiš. Nie je to nič nové, iba skutočnosť, ktorú prehliadame. Skúsme teraz nemyslieť na to, že tento pojem poznáme.

Ježišovi dali ľudia mnoho mien, ktoré vyplynuli z Jeho života. On je Pánom, Bohom, Spasiteľom, Mesiášom, Kňazom, Prorokom a Baránkom. Jedno z tých mien sa od ostatných odlišuje. Prvými siedmimi by sme mohli pokojne nazvať Bohočloveka, ktoré majú v sebe znaky božskosti, múdrosti a moci. Ale Baránok?

O baránkovi

Toto pomenovanie znie skoro komicky a zdá sa akoby bolo nevhodné pre takého veľkého človeka. Baránky vôbec nepatria medzi obdivované zvieratá. Nie sú ani silné, ani šikovné, ani rýchle. Zdalo by sa, že iné zvieratá majú väčšiu cenu. Ľahko by sme si vedeli predstaviť Ježiša ako napríklad Leva z Júdovho rodu (Zjv 5,5), ktoré sú kráľovské a mocné. Ale v Knihe zjavenia Baránok predsa prevláda aj nad levom, ktorý je tam len spomenutý. On tam sedí na nebeskom tóne a vládne (Zjv 22, 3). Dokonca vedie státisícovú armádu mužov a anjelov a vzbudzuje strach v srdciach zlých ľudí (Zjv 6, 15-16).

Baránok – Ježiš Kristus je teda stredobodom celej Knihy zjavenia, tak ako aj celej svätej omša. Ak chceme svätú omšu prežiť ako nebo na zemi, musíme vedieť viac. Musíme najskôr však pochopiť, prečo ho takto nazývame. Na to sa vrátime o niekoľko tisíc rokov dozadu, takmer na úplný začiatok.

Chlieb na obetu

V starovekom Izraeli sa baránok spájal s obetou ako jednou z prvých foriem oslavy Boha. Prvý záznam o obete nachádzame v príbehu Kaina a Ábela: Po nejakom čase Kain priniesol obetu Pánovi z poľných plodín. 4 Aj Ábel obetoval podobne z prvotín svojich oviec, z tých najtučnejších. A Pán zhliadol na Ábela a na jeho obetu. (Gn 4, 3-4). Neskôr sa stretávame s obetami Noema (Gn 8, 20-21), Abraháma (Gn 15, 8-10), Jakuba (Gn 46, 1) a u iných.

Z obiet spomínaných v knihe Genezis si dve zaslúžia osobitnú pozornosť: Melchizedechova (Gn 14, 18-20) a Abrahámovo obetovanie Izáka (Gn 22).

Melchizedech sa vôbec v Biblii objavuje ako prvý kňaz a mnohí kresťania (Hebr 7, 1-17) ho považujú za predobraz Ježiša Krista. Melchizedech bol kňazom i kráľom, čo v Starom zákone nebolo obvyklé. Jeho obeta bola neobyčajná v tom, že neobetoval zvieratá. Ponúkol chlieb a víno ako Ježiš pri Poslednej večeri, keď ustanovil Eucharistiu. A táto obeta priniesla požehnanie Abrahámovi.

Abraháma zase Boh vyzval k vrcholnej obete. "Vezmi svojho syna, svojho jediného syna Izáka, ktorého miluješ, a choď do krajiny "Morja"! Tam ho obetuj ako zápalnú obetu na jednom z vrchov, ktorý ti ukážem." (Gn 22, 2). Tam išiel Abrahám so svojim synom Izákom, ktorý na chrbte niesol drevo na vlastnú obetu. Keď sa potom Izák opýtal kde je baránok na obetu, Abrahám odvetil: „Boh si zaobstará baránka na obetu, syn môj“. Kresťania neskôr chápali tento príbeh ako hlbokú alegóriu Ježišovej obety na kríži. Podobností je veľa. Ježiš ako Izák bol jediným milovaným synom Otca. Ako Izák vynášal drevo pre obetu seba samého, ktorá sa udeje na vrchu v Jeruzaleme, ktorý je jedným z vrchov krajiny Morja. Navyše v úplne prvom verši Nového zákona sa spája Ježiš s Izákom ako „syn Abrahámov“ - Rodokmeň Ježiša Krista, syna Dávidovho, syna Abrahámovho (Mt 1,1). Prorocké sa teda môžu javiť aj Abrahámove slová: „Boh si zaobstará baránka na obetu, syn môj“. Ten Baránok bol predobrazom Ježiša Krista.

Zmysel obety

V čase otroctva Izraelitov v Egypte zohrávala obeta hlavnú úlohu v ich náboženstve. Faraónovi dozorcovia sa domnievali, že pre nich to bola len výhovorka aby sa vyhli práci (Ex 5, 17). Neskôr, keď Mojžiš žiada faraóna, aby prepustil ľud, ako hlavný dôvod uvádza povinnosť Izraelitov prinášať obety Bohu (Ex 10, 25-26).

Pozrieme sa teda na obetovanie zvierat starovekých Izraelitov a ich význam:

• bolo znamením uznania, že Boh je Pánom tvorstva: Pánova je zem i všetko, čo ju napĺňa (Ž 24, 1). Bola oslavou Boha, od ktorého pochádza požehnanie.

• bola prejavom vďaky za svoj život. Ako sa však môže Bohu odplatiť? (Ž 116, 12) Bohu mohli vrátiť len to čo dostali.

• niekedy predstavovala slávnostné spečatenie prísahy alebo zmluvy s Bohom (Gn 21, 22-32)

• obeta bola aj prejavom zrieknutia sa hriechu a vyjadrením ľútosti. Človek, ktorý prinášal obetu, uznal, že si zaslúži smrť; preto namiesto svojho života ponúkol život zvieraťa

Baránok pre Izrael

Kľúčovou obetou v dejinách Izraela bola Pascha – židovská veľká noc, keď Izraeliti odchádzali z Egypta. Boh všetkým izraelským rodinám prikázal aby si počas Paschy zaobstarali baránka, zabili ho tak, aby mu nepolámali kosti a jeho krvou potreli veraje dverí. V tú noc mali Izraeliti baránka zjesť. Tento obetný baránok zomrel ako výkupné za všetko prvorodené v domácnosti. Pascha bola teda znakom vykúpenia pre Izrael. Pán im teda prikázal, aby si Paschu každoročne pripomínali a slávili ju.

Obety sa však prinášali aj vo všedné dni. Kňazi obetovali dva baránky za deň, jedného ráno a jedného večer, aby odčinili hriechy národa. V Jeruzaleme okolo roku 960 pred Kristom Židia postavili chrám, kde sa tieto obety konali v dôstojnom prostredí. Opíšeme si ho ako vyzeral. Na veľkom bronzovom oltári, ktorý stál vonku pri vchode do vnútorného nádvoria chrámu obetovali kozy, býky, barany a iné zvieratá. Svätyňa chrámu bola hneď za oltárom a veľsvätyňa, miesto kde prebýval Boh, bola úplne vzadu. Kadidlový oltár stál priamo pred svätyňou. Do vnútorného nádvoria smeli vstúpiť len kňazi a do veľsvätyne mohol vstúpiť iba najvyšší veľkňaz, ale len na chvíľu, raz do roka na Deň zmierenia.

Všetky zápalné obety sami o sebe nestačili. Boh požadoval taktiež aj vnútornú obetu, čo povedal prostredníctvom proroka Ozeáša: „Lebo milosrdenstvo chcem, a nie obetu a poznanie Boha viac ako celopaly (zápalnú obetu)“ (Oz 6,6). Povinnosť obety však ostala.

Ježiš, tak ako všetci Židia dodržiaval všetky zákony, teda aj tento, keď na Veľkú noc jedol obetovaného baránka najprv so svojou rodinou a neskôr s apoštolmi. Veľká noc však pre neho mala väčší význam. Bola stredobodom jeho poslania a vrcholnou chvíľou. Ježiš si uvedomuje, že On je tým baránkom. Ján keď píše evanjelium, poznamenáva, že keď Ježiš stál pred Pilátom, bol Prípravný deň pred Veľkou nocou, okolo poludnia (Jn 19,14). Ján vedel, že práve na poludnie kňazi zabíjali veľkonočné baránky. To je teda chvíľa obety Božieho Baránka.

Ján potom opisuje, že Ježišovi na kríži nepolámali kosti, aby sa splnilo Písmo (19,36). O aké Písmo ide? O knihu Exodus 12,46, kde sa píše: „Musí sa zjesť v jednom a tom istom dome a nič z mäsa nesmieš vyniesť von z domu, ani mu nesmiete polámať nijakú kosť“. Vidíme teda, že Boží Baránok je plnohodnotnou obetou tak isto ako aj veľkonočný baránok.

No a posledný úkon, ktorý mali Izraeliti prikázaný konať pri obete baránka bolo: „Do krvi, ktorá bude v miske, omočte zväzok yzopu a pomažte ňou obe veraje a vrchný prah!“ (Ex 12,22). Ján vo svojom evanjeliu ešte dodal: „Bola tam nádoba plná octu. Nastokli teda na yzop špongiu naplnenú octom a podali mu ju k ústam. 30 Keď Ježiš okúsil ocot, povedal: „Je dokonané." Naklonil hlavu a odovzdal ducha.“ (Jn 19, 29-30) Baránok bol obetovaný.

Prečo teda Ježiš musel byť baránkom a nie žrebcom alebo tigrom? Prečo „Zjavenie“ zobrazujú Ježiša ako baránka? Pretože jedine obetný baránok spĺňal Boží model nášho vykúpenia.

Okrem toho Ježiš bol kňazom i obetou zároveň. Mohol urobiť to, čo ani jeden veľkňaz, ktorý vchádzal „do Sväty­ne s cudzou krvou". Kristus totiž nevošiel do Svätyne zhotovenej rukou, ktorá je len predobrazom pravej, ale do samého neba, aby sa teraz za nás ukázal pred Božou tvárou. (Hebr 9,24) a zotrval v nej len krátko, kým ho nevyhnala vlastná nehodnosť. Ježiš však vstúpil do veľsvätyne - do neba - raz a navždy, aby obetoval seba ako obetu za nás. Ba čo viac, Ježišovou novou Veľkou nocou sme sa aj my stali kráľovským kňazstvom a Cirk­vou prvorodených (pozri Zjv 1, 6; Hebr 12, 22-24 a porovnaj s Ex 4, 22 a 19, 6); a s ním vstupujeme pri každej omši do nebeskej svätyne. Neskôr sa opäť vrátime ku všetkým obrazom a uvidíme veľsvätyňu z Knihy zjavenia s oltárom a chrámom, kadidlom a všadeprítomným Baránkom.

A čo teraz?

Čo to však pre nás znamená dnes? Riešenie nám ponúka svätý Pavol: „Veď bol obetovaný náš veľkonočný Baránok, Kristus. Preto slávme sviatky ... s nekvaseným chlebom čistoty a pravdy" (1 Kor 5, 7-8). Naším veľkonočným Barán­kom je teda nekvasený chlieb. Naším slávením je svätá omša (pozri 1Kor 10, 15-21; 11, 23-32).

V jasnom svetle Nového zákona predstavujú staro­zákonné obety prípravu na jedinú obetu Ježiša Krista, nášho kráľovského najvyššieho veľkňaza v nebeskej svä­tyni. A práve túto jedinú obetu prinášame s Ježišom pri svätej omši. Z tohto pohľadu vidíme omšové modlitby v novom svetle.

Obetujeme ti jeho telo a krv, obetu, v ktorej ty máš zaľúbenie a celý svet spásu. Zhliadni, Otče, na obetu, ktorú si sám svojej Cirkvi pripravil... (Štvrtá eucharistická modlitba).

Prinášame tebe, vznešenému Bohu, dary z tvojich darov, svätý chlieb večného života a kalich večnej spá­sy ako obetu čistú, obetu svätú, obetu nepoškvrnenú. Zhliadni na ne vľúdnym a láskavým okom a milos­tivo ich prijmi, ako si milo prijal obetné dary svojho spravodlivého služobníka Ábela, žertvu nášho praotca Abraháma i svätú a nepoškvrnenú obetu tvojho veľkňaza Melchizedecha. Pokorne ťa prosíme, všemohúci Bože prikáž svojmu svätému anjelovi preniesť tieto dary a tvoj nebeský oltár... (Prvá eucharistická modlitba).

Ježiš pre našu spásu vylial svoju krv a zomrel. To však nestačí. Teraz je rad na nás. Tak to bolo v Starom zákone, tak je to aj v Novom. Ak chcete potvrdiť, spečatiť a obnoviť svoju zmluvu s Bohom, musíte jesť Baránka - veľkonočné­ho Baránka, ktorý je naším nekvaseným chlebom. Nepripomína vám to čosi? „Ak nebudete jesť telo Syna človeka a piť jeho krv, nebudete mať v sebe život" (Jn 6, 53).

Túžba Bohu ďakovať

Obeta je túžbou ľudského srdca. Až do Ježišovho príchodu však nijaká obeta nebola dostatočná. Spo­meňte si na Žalm 116, 12: „Čím sa odvďačím Pánovi za všetko, čo mi dal?" Naozaj čím?

Boh po celý čas vedel, ako bude znieť naša odpoveď. „Vezmem kalich spásy a budem vzývať meno Pánovo" (Ž 116, 13).

Prirodzená ľudská túžba oslavovať Boha sa vždy vy­jadrovala obetou: oslavou, ktorá je súčasne prejavom chvály, pokánia, sebaobety, zmluvy a vďaky (v gréčtine eucharistia). Rozličné formy obety majú jeden spoločný, kladný význam: život zaniká, aby sa premenil a vzni­kol nový. Ježiš sám hovoril o svojom živote ako o obete. Náš najvyšší prejav úcty je zároveň najvyššou obetou: Baránkova večera, svätá omša.

2. kapitola Omša prvých kresťanov

V prvých storočiach boli kresťania obviňovaní z kanibalizmu a ľudskej obety. Z týchto pomýlených rečí pohanov môžeme sa dozvedieť, čo najväčšmi charakterizovalo kresťanský život a úctu k Bohu – bola to eucharistia, sprítomnenie obety Ježiša Kris­ta; sviatostná hostina, na ktorej kresťania požívali Je­žišovo telo a krv.

Ježiš po zmŕtvychvstaní sa dal apoštolom spoznať práve cez lámanie chleba - A keď sedel s nimi pri stole, vzal chlieb a dobrorečil, lámal ho a podával im ho. 31 Vtom sa im otvorili oči a spoznali ho. Aj oni porozprávali, čo sa im stalo cestou a ako ho spoznali pri lámaní chleba. (Lk 24, 30-31. 35). Apoštoli a ich nasledovníci toto slávenie zachovávali - Vytrvalo sa zúčastňovali na učení apoštolov a na bratskom spoločenstve, na lámaní chleba a na modlitbách.(Sk 2, 42 ).

Prvý list svätého apoš­tola Pavla Korinťanom (11. kapitola) predstavuje skutoč­nú príručku liturgickej teórie a praxe. Z Pavlovho listu vidno, ako mu záležalo na tom, aby odovzdal presnú formu liturgie slovami, ktorými ju Ježiš ustanovil pri Po­slednej večeri.

Didaché

Okrem kníh Nového zákona sa zachovali aj spisy prvých kresťanov, ktoré slúžia ako liturgická príručka, nazývame ju misál, a sú obsiahnuté v dokumente nazý­vanom Didaché (grécke slovo znamenajúce „učenie"). Považuje sa za zozbierané učenie dvanástich apoštolov a pravdepodobne vznikol v sýrskej Antiochii (pozri Sk 11, 26) niekedy počas rokov 50-110 po Kristovi. Didaché štyrikrát používa na opísanie Eucharistie pojem „obeta", raz nepochybne uvádza, že „toto je obeta, kto­rú ustanovil Pán“ (Didaché 14,3). Dozvedáme sa z neho aj to, že zvy­čajný liturgický deň bol „Pánov deň" a že pred prijatím Eucharistie bolo zvykom kajať sa za hriechy. „Keď sa teda zhromaždíte v deň Pána, lámte chlieb a vzdávajte vďaky. „Ale najprv sa vyznajte zo svojich hriechov, aby bola vaša obeta čistá". (Didaché 14,1) Pokiaľ ide o poriadok obety, Didaché uvádza eucharistickú modlitbu, ktorá privádza do úžasu svojou poetickosťou. Jej ozvenu nachádzame v liturgii a hymnoch dnešných kresťanov, či už východ­ných alebo západných ako napríklad táto:

Pamätaj, Pane, na svoju Cirkev, chráň ju od každé­ho zla, veď ju vo svojej dokonalej láske a zhromaždi ju posvätenú zo štyroch strán sveta do svojho kráľovstva, ktoré si jej pripravil. (Didaché 9, 4-5; 10,3; 10,5)

Korene aj v Izraeli

Liturgia starovekej Cirkvi ako aj naša dnešná liturgia veľmi čerpali z obradov a Písma starovekého Izraela.

Pouvažujte o modlitbách nad vínom a nekvaseným chlebom pri veľkonočnej večeri u starovekých židoch: „Požehnaný si, Pane, Bože náš, Stvoriteľ viniča. Požehnaný si, Pane, Bože náš, Kráľ vesmíru, ktorý dávaš zrod chlebu zo zeme." Zvolanie „Svätý, svätý, svätý je Pán zástupov, celá zem je plná jeho sláv)'" (/z 6, 3) bolo ďalšou samozrejmosťou židovskej úcty k Bohu, ktorá hneď našla svoje miesto v kresťanských obradoch. Stretneme sa s ňou v Knihe zjavenia, ale objavuje sa aj v liste, ktorý napísal štvrtý pá­pež svätý Klement Rímsky okolo roku 96 po Kristovi.

Todah

Azda najzvláštnejším liturgickým „predchodcom" svätej omše je todah starovekého Izraela. Hebrejské slovo todah podobne ako grécke eucharistia znamená „vzdávanie vďaky" alebo „vďakyvzdanie". Toto slovo symbolizuje obetný pokrm, ktorý sa jedával s priateľmi ako prejav vďačností voči Bohu. Todah sa začína pripomenutím smrteľného nebezpečenstva a pokračuje oslavou Božie­ho oslobodenia človeka z neho. Ide o pôsobivé vyjadre­nie dôvery v Božiu všemohúcnosť a milosrdenstvo.

Todah a Eucharistia znamenajú viac než vďakyvzda­nie. Pápež Ratzinger ešte ako kardinál napísal: „Celá kristológia, teda celá eucharistická kristológia je vo svojej štruktúre prítomná v starozákonnej spiritualite todah" Todah aj Eucharistia predstavujú úctu k Bohu vyjadrenú slovom a pokrmom. Okrem toho todah podobne ako omša za­hŕňa nekrvavú obetu nekvaseného chleba a vína.

Starovekí rabíni predpovedali todah budúcnosť. „V nadchádzajúcom [mesiášskom] veku sa všetky obe­ty ukončia okrem obety todah. Tá bude trvať naveky" (Pesiqta^a, I, str. 159).

Ďalšie svedectvá o eucharistii

Zo sýrskej Antiochie pochádza aj ďalšie svedectvo o novozrodenom cirkevnom učení o Eucharistii. Okolo roku 107 svätého Ignáca, antiochijského biskupa, prevážali na západ na miesto jeho umučenia. Počas cesty často písal o Eucharistii. O Cirkvi hovorí ako o „mieste obety". Do Filadelfie napísal: „Usilujte sa teda sláviť jednu Eucharistiu. Veď je len jedno telo nášho Pána Ježiša Krista a jeden kalich, ktorý nás zjednocuje v jeho krvi, jeden oltár, ako je len jeden biskup so staršími a diakonmi, mojimi spoluslužobníkmi." Ignác v Liste Smyrňanom ostro kritizu­je bludárov, ktorí už v tej dobe odmietali pravé učenie: „Stránia sa Eucharistie a modlitby, pretože neuznali, že je telom nášho Spasiteľa Ježiša Krista." Čitateľom radí, ako spoznať pravú liturgiu: „Nech sa pokladá za platnú len tá Eucharistia, ktorá sa koná pod predsedníctvom bis­kupa alebo toho, koho on poveril."

Ignác o tejto sviatosti hovoril tak, že šokoval ľudí nezasvätených do tajomstiev kresťanskej viery. Určite slová vytrhnuté z kontextu hnali vodu na mlyn klebetám v Rímskej ríši. V nasledujúcich desať­ročiach obrana Cirkvi pripadla na Justína, učeného konvertitu zo Samárie. Roku 155 po Kristovi napísal rímskemu cisárovi vysvetlenie, čo môžeme - a to aj v dnešných ča­soch - považovať za omšu. Stojí za to citovať ho celé:

V deň nazývaný dňom Slnka všetci, či už býva­jú v mestách, alebo na vidieku, schádzajú sa na to isté miesto. Čítajú sa pamäti apoštolov a spisy prorokov, pokiaľ to čas dovolí. Keď lektor skončí, predsedajúci v príhovore napomína a povzbudzuje do nasledovania takých skvelých vecí. Potom všetci spoločne vstaneme a mod­líme sa aj za seba samých..., aj za všetkých ostatných, nech sú kdekoľvek..., aby sme boli nájdení ako tí, čo skutkami žijú správnym životom a zachovávajú prikáza­nia, a tak dosiahli večnú spásu. Keď modlitbu skončíme, pozdravíme sa navzájom bozkom. Potom tomu, čo pred­sedá bratom, prinesú chlieb a kalich vody a vína. On ich vezme a vzdáva chválu a slávu Otcovi vesmíru v mene Syna a Ducha Svätého a koná dlhé vzdávanie vďaky (po grécky eucharistia) za to, že nás uznal za hodných týchto darov. Keď skončí modlitby a vzdávanie vďaky, všetok prítomný ľud nadšene zvolá Amen. Keď predsedajúci skončil vzdávanie vďaky a všetok ľud nadšene zvolal, tí, čo sa u nás volajú diakoni, rozdeľujú všetkým prítom­ným chlieb, víno a vodu, ktoré boli „eucharistizované", a zanesú (z nich) neprítomným. (KKC 1345)

Deň Ježišovho zmŕtvychvstania stotožnili kresťania s „Pánovým dňom“ a odvtedy sa svätí ako hlavný deň úcty namiesto sabbathu.

3. kapitola Jednotlivé časti omše

Už od čias Pavla vidíme záujem Cirkvi o presnosť obradov a o liturgický poriadok. Svojich romantických priateľov prosím o po­chopenie, keď tvrdím, že poriadok a program nie sú nutne zlé. Vlastne sú nenahraditeľné pre dobrý, zbožný a pokojný život. Bez programu a ustálenosti by sa nám podarilo splniť len málo z pracovného dňa. Ako t,* vyzerali naše vzťahy bez ustálených fráz? Ešte som nestretol s rodičmi, ktorých by unavovalo, že im deti dookola opakujú to staré známe „ďakujem". Ešte som sa nestretol s manželkou, ktorá by ochorela z toho, že musí stále počúvať vetu: „Ľúbim ťa."

Príloha – Sv. Písmo, Katechizmus kat. Cirkvi a Didaché

O baránkovi

• Zjv 5,5 - A jeden zo starcov mi povedal: "Neplač, lebo zvíťazil Lev z Júdovho kmeňa, Koreň Dávidov; on otvorí knihu a jej sedem pečatí.

• Zjv 22, 3 - Už nikdy nebude nič prekliate. V ňom bude trón Boha a Baránka a jeho služobníci mu budú slúžiť

• Zjv 6, 15-16 - Králi zeme i veľmoži a vojvodcovia, boháči a mocní, všetci otroci aj slobodní ukryli sa v jaskyniach a horských bralách a volali vrchom a bralám: "Padnite na nás a skryte nás pred tvárou Sediaceho na tróne a pred Baránkovým hnevom

Chlieb na obetu

• Gn 4, 3-4 - Po nejakom čase Kain priniesol obetu Pánovi z poľných plodín. Aj Ábel obetoval podobne z prvotín svojich oviec, z tých najtučnejších. A Pán zhliadol na Ábela a na jeho obetu.

• Gn 15, 8-10 - On odpovedal: "Pane, Bože, podľa čoho poznám, že ju, budem vlastniť?" Pán mu, odpovedal: "Vezmi pre mňa trojročnú kravu, trojročnú kozu, trojročného barana, hrdličku a holubicu!" On to všetko vzal, rozsekol ich na polovice a polovice položil jednu oproti druhej, vtáky však nerozsekal.

• Gn 46, 1 - Izrael sa vydal na cestu so všetkým, čo mal, a keď došiel do Bersaby, priniesol obetu Bohu svojho otca Izáka.

• Gn 14, 18-20 - A salemský kráľ Melchizedech priniesol chlieb a víno; bol totiž kňazom najvyššieho Boha. Požehnal ho a povedal: "Buď požehnaný, Abram, od najvyššieho Boha, Stvoriteľa neba a zeme! Nech je zvelebený najvyšší Boh, ktorý ti dal do rúk tvojich nepriateľov!"

• Gn 22 - Obetovanie Izáka. - 1 Po týchto udalostiach Boh skúšal Abraháma a povedal mu: "Abrahám!" On odpovedal: "Tu som." 2 A on hovoril: "Vezmi svojho syna, svojho jediného syna Izáka, ktorého miluješ, a choď do krajiny "Morja"! Tam ho obetuj ako zápalnú obetu na jednom z vrchov, ktorý ti ukážem." 3 Abrahám vstal včasráno, osedlal osla, zobral so sebou dvoch svojich sluhov a svojho syna Izáka a narúbal dreva na zápalnú obetu. Potom sa vybral na miesto, ktoré mu označil Boh. 4 Na tretí deň, keď Abrahám zdvihol oči, zďaleka uvidel to miesto. 5 Tu Abrahám povedal svojim sluhom: "Vy ostaňte tu s oslom, ja a chlapec pôjdeme až tamto. Pomodlíme sa a vrátime sa k vám." 6 Potom vzal Abrahám drevo na zápalnú obetu a naložil ho na svojho syna Izáka; sám vzal oheň a nôž a takto šli obaja spolu. 7 Tu povedal Izák svojmu otcovi Abrahámovi: "Otče!" On mu odvetil: "Hľa, tu som, syn môj!" A on mu povedal: "Drevo a oheň na zápalnú obetu je tu, kde však je baránok na zápalnú obetu?" 8 Abrahám mu odvetil: "Boh si už obstará baránka na zápalnú obetu, syn môj." A išli obaja spolu ďalej. 9 Keď došli na miesto, ktoré mu označil Boh, Abrahám tam postavil oltár, naukladal drevo, poviazal svojho syna Izáka a položil ho na oltár na drevo. 10 Potom Abrahám siahol rukou a vzal nôž, aby zabil svojho syna. 11 Vtedy naň zavolal Pánov anjel z neba: "Abrahám, Abrahám!" On odpovedal: "Tu som." 12 On mu povedal: "Nevystieraj ruku na chlapca a neubližuj mu! Teraz som totiž poznal, že sa bojíš Boha a neušetril si svojho jediného syna kvôli mne." 13 Tu zdvihol Abrahám oči a uzrel barana, ktorý bol rohami zachytený v kroví. Abrahám podišiel, barana vzal a obetoval ho ako zápalnú obetu namiesto svojho syna. 14 A Abrahám nazval toto miesto "Pán vidí" a tak sa ešte aj dnes hovorí: "Na vŕšku Pán uvidí". 15 Pánov anjel však aj druhý raz volal na Abraháma z neba: 16 "Na seba samého prisahám - to je Pánov výrok -: Pretože si toto urobil a svojho syna, svojho jediného si neušetril predo mnou, 17 zahrniem ťa požehnaním a prenáramne rozmnožím tvoje potomstvo. Bude ho ako hviezd na nebi a ako piesku na morskom brehu. Tvoje potomstvo sa zmocní brán svojich nepriateľov 18 a v tvojom potomstve budú požehnané všetky národy zeme preto, že si poslúchol môj hlas." 19 Potom sa Abrahám vrátil k svojim sluhom a spolu šli do Bersaby. Abrahám ostal bývať v Bersabe.

• Hebr 7, 1-17 - Melchizedech - predobraz Krista - 1 Tento Melchizedech, kráľ Salema, kňaz najvyššieho Boha, vyšiel totiž v ústrety Abrahámovi, ktorý sa vracal z porážky kráľov, a požehnal ho. 2 A Abrahám mu odovzdal desiatok zo všetkého. Jeho meno sa prekladá najprv ako kráľ spravodlivosti, ale potom aj kráľ Salema, čo znamená kráľ Pokoja. 3 Je bez otca, bez matky, bez rodokmeňa, ani jeho dni nemajú začiatku, ani jeho život nemá konca. A tak pripodobnený Božiemu Synovi zostáva kňazom naveky. 4 Pozrite sa len, aký je veľký, keď mu aj patriarcha Abrahám dal desiatok z najlepšieho! 5 A iste aj tí, čo z Léviho synov dostávajú kňazský úrad, majú príkaz brať podľa zákona desiatky od ľudu, to jest od vlastných bratov, hoci aj oni vyšli z Abrahámových bedier. 6 Ale ten, čo k nim nepatrí podľa rodu, vzal desiatok od Abraháma a požehnal toho, ktorý mal prisľúbenia. 7 A je nesporné, že väčší požehnáva menšieho. 8 A potom: tu berú desiatky smrteľní ľudia, tam však ten, o ktorom sa vydáva svedectvo, že žije. 9 Ba dalo by sa povedať, že skrze Abraháma odovzdal desiatky aj Lévi, ktorý prijíma desiatky; 10 veď bol ešte v bedrách otca, keď mu vyšiel v ústrety Melchizedech.

Zrušenie levitského kňazstva - 11 Keby sa teda dokonalosť bola dosiahla prostredníctvom levitského kňazstva, lebo pod ním ľud dostal zákon, načo by bol musel povstať ešte iný kňaz podľa radu Melchizedechovho, a nenazvať ho podľa radu Áronovho? 12 Lebo keď sa zmení kňazstvo, musí sa zmeniť aj zákon. 13 A ten, o ktorom sa toto hovorí, je z iného kmeňa, z ktorého nik nekonal službu pri oltári. 14 Veď je známe, že náš Pán vzišiel z Júdu a vzhľadom na tento kmeň Mojžiš nič nepovedal o kňazoch. 15 A toto je ešte zrejmejšie, keď povstáva iný kňaz podobný Melchizedechovi, 16 ktorý sa ním nestal podľa predpisu zákona o telesnom pôvode, ale mocou nezničiteľného života. 17 Veď o ňom znie svedectvo: "Ty si kňaz naveky podľa radu Melchizedechovho."

Zmysel obety

• Ex 5, 17 - On však odvetil: "Leniví ste, leniví! Preto žiadate: "Chceme odísť, aby sme obetovali Pánovi."

• Ex 10, 25-26 - Mojžiš však odvetil: "Musíš nám dať aj na zápalné a na celostné obety, aby sme ich priniesli Pánovi, nášmu Bohu. 26 My zoberieme svoj dobytok, nezostane tu ani kopyta, lebo my musíme z neho vybrať, aby sme tak slúžili Pánovi; a ani sami nevieme, čím máme slúžiť Pánovi, kým ta nedôjdeme."

• Gn 21, 22-32 - Abrahámova zmluva s Abimelechom. - 22 V tom čase Abimelech a veliteľ jeho vojska Pichol povedali Abrahámovi: "Boh je s tebou vo všetkom, čo robíš. 23 Preto mi teraz a na tomto mieste pred Bohom prisahaj, že sa nezachováš neverne ani proti mne, ani proti môjmu potomstvu! Ako som preukázal priateľstvo ja, tak (ho) preukazuj aj ty mne a celej krajine, v ktorej si bol hosťom." 24 Abrahám povedal: "Áno, budem prisahať!" 25 Potom Abrahám dohováral Abimelechovi pre studňu, ktorej sa zmocnili Abimelechovi sluhovia. 26 Abimelech však odvetil: "Ja neviem, kto to urobil. Ty si o tom nič nevravel a ani dodnes som o tom nič nepočul." 27 Potom vzal Abrahám ovce a junce a dal ich Abimelechovi a obaja uzavreli zmluvu. 28 Sedem jahníc však oddelil osobitne. 29 I opýtal sa ho Abimelech: "Čo má znamenať tých sedem, osobitne oddelených jahníc?" 30 On odpovedal: "Týchto sedem jahníc musíš vziať odo mňa, aby mi to bolo svedectvom, že som ja vykopal túto studňu." 31 Preto sa tá studňa volá Bersabe, lebo tam obaja prisahali. 32 Takto uzavreli zmluvu pri Bersabe. Potom sa Abimelech a veliteľ vojska Pichol pobrali a vrátili sa do filištínskej krajiny.

• Hebr 9,24 - Kristus totiž nevošiel do Svätyne zhotovenej rukou, ktorá je len predobrazom pravej, ale do samého neba, aby sa teraz za nás ukázal pred Božou tvárou.

• Zjv 1, 6 - a urobil nás kráľovstvom, kňazmi Bohu a svojmu Otcovi, jemu sláva a vláda na veky vekov. Amen

• Hebr 12, 22-24 - No vy ste sa priblížili k vrchu Sion a k mestu živého Boha, k nebeskému Jeruzalemu, k myriadám anjelov, k slávnostnému zhromaždeniu 23 a k spoločenstvu prvorodených, ktorí sú zapísaní v nebi, k Bohu, sudcovi všetkých, k duchom spravodlivých, ktorí už dosiahli dokonalosť 24 k Ježišovi, prostredníkovi novej zmluvy, a k pokropeniu krvou, ktorá volá hlasnejšie ako Ábelova.

• Ex 4, 22 - Potom povieš faraónovi: Toto hovorí Pán: "Izrael je môj prvorodený syn."

• Ex 19, 6 - Príprava ľudu na zmluvu. Ak teraz budete poslúchať môj hlas a ak zachováte moju zmluvu, tak mi budete medzi všetkými národmi zvláštnym majetkom - veď mne patrí celá zem - 6 a budete mi kráľovským kňazstvom a svätým národom!" Toto sú slová, ktoré máš predniesť Izraelitom."

• 1 Kor 5, 7-8 - Vyčistite starý kvas, aby ste boli novým cestom. Ste totiž akoby nekvasený chlieb. Veď bol obetovaný náš veľkonočný baránok, Kristus. 8 Preto slávme sviatky nie v starom kvase ani v kvase zloby a neprávosti, ale s nekvaseným chlebom čistoty a pravdy.

• 1Kor 10, 15-21 - Účasť na Pánovom stole - 14 Preto, moji milovaní, utekajte pred modloslužbou. 15 Hovorím vám ako rozumným. Posúďte sami, čo hovorím: 16 Nie je kalich dobrorečenia, ktorému dobrorečíme, účasťou na Kristovej krvi? A chlieb, ktorý lámeme, nie je účasťou na Kristovom tele? 17 Keďže je jeden chlieb, my mnohí sme jedno telo, lebo všetci máme podiel na jednom chlebe. 18 Pozrite na Izrael podľa tela: nemajú azda tí, čo jedia obety, účasť na oltári? Účasť na stole zlých duchov - 19 Čo tým chcem povedať? Že mäso obetované modlám je niečo? Alebo že modla je niečo? 20 Ale to, čo obetujú, obetujú zlým duchom, nie Bohu. A ja nechcem, aby ste boli spoločníkmi zlých duchov. 21 Nemôžete piť Pánov kalich aj kalich zlých duchov; nemôžete mať podiel na Pánovom stole aj na stole zlých duchov. 22 Alebo chceme dráždiť Pána? Sme azda silnejší ako on?

• 1Kor 11, 23-32 - Pavlova správa o Eucharistii - 23 Veď ja som od Pána prijal, čo som vám aj odovzdal, že Pán Ježiš v tú noc, keď bol zradený, vzal chlieb, 24 vzdával vďaky, lámal ho a povedal: "Toto je moje telo, ktoré je pre vás; toto robte na moju pamiatku." 25 Podobne po večeri vzal kalich a hovoril: "Tento kalich je nová zmluva v mojej krvi. Toto robte, kedykoľvek ho budete piť, na moju pamiatku." 26 A tak vždy, keď budete jesť tento chlieb a piť tento kalich, zvestujete Pánovu smrť, kým nepríde. 27 Kto by teda jedol chlieb alebo pil Pánov kalich nehodne, previní sa proti Pánovmu telu a krvi. 28 Nech teda človek skúma sám seba, a tak je z toho chleba a pije z kalicha. 29 Lebo kto je a pije, a nerozoznáva telo, ten si je a pije odsúdenie. 30 Preto je medzi vami veľa slabých a chorých a mnohí umierajú. 31 Keby sme súdili sami seba, neboli by sme súdení. 32 Ale keď sme súdení, Pán nás napráva, aby sme neboli odsúdení s týmto svetom.

• Jn 6, 53 - Ježiš im povedal: „Veru, veru, hovorím vám: Ak nebudete jesť telo Syna človeka a piť jeho krv, nebudete mať v sebe život.

• Žalm 116, 12 - Čím sa odvďačím Pánovi za všetko, čo mi dal?

• Žalm 116, 13 - Vezmem kalich spásy a budem vzývať meno Pánovo.

• Lk 24, 30-31. 35 - A keď sedel s nimi pri stole, vzal chlieb a dobrorečil, lámal ho a podával im ho. 31 Vtom sa im otvorili oči a spoznali ho. Aj oni porozprávali, čo sa im stalo cestou a ako ho spoznali pri lámaní chleba.

• Sk 2, 42 - Prvé kresťanské spoločenstvo - 42 Vytrvalo sa zúčastňovali na učení apoštolov a na bratskom spoločenstve, na lámaní chleba a na modlitbách.

• 1Kor 11 - Poriadok na liturgických zhromaždeniach 11,2 - 14,40 - Žena a muž pri bohoslužbách - 2 Chválim vás, že vo všetkom na mňa pamätáte a zachovávate moje učenie, ako som vám ho odovzdal. 3 Ale chcem, aby ste vedeli, že hlavou každého muža je Kristus, hlavou ženy muž a hlavou Krista Boh. 4 Každý muž, ktorý sa modlí alebo prorokuje so zahalenou hlavou, zneucťuje svoju hlavu. 5 A každá žena, ktorá sa modlí alebo prorokuje s nezahalenou hlavou, zneucťuje svoju hlavu: je to to isté, ako keby sa dala oholiť. 6 Lebo ak sa žena nezahaľuje, môže sa dať aj ostrihať. Ale ak je pre ženu potupou ostrihať sa alebo oholiť, nech sa zahaľuje. 7 Muž si nemusí zahaľovať hlavu, lebo je obrazom a slávou Boha, no žena je slávou muža. 8 Veď nie je muž zo ženy, ale žena z muža. 9 Ani nebol muž stvorený pre ženu, ale žena pre muža. 10 Preto má mať žena na hlave znak moci kvôli anjelom. 11 Pravda, v Pánovi nie je ani žena bez muža ani muž bez ženy, 12 lebo ako je žena z muža, tak je aj muž skrze ženu a všetko je z Boha. 13 Posúďte sami: Sluší sa, aby sa žena modlila k Bohu nezahalená? 14 A neučí vás sama príroda, že mužovi je na potupu, keď si pestuje vlasy, 15 kým žene je na slávu, keď si pestuje vlasy? Lebo vlasy dostala namiesto závoja. 16 Ak by sa niekto chcel hádať, my to nemáme vo zvyku a ani Božie cirkvi. Roztržky v cirkvi - 17 Keď vás už napomínam, nechválim vás, že sa neschádzate na lepšie, ale na horšie. 18 Predovšetkým počúvam, že sú medzi vami roztržky, keď sa schádzate v cirkvi. A sčasti tomu aj verím. 19 Lebo musia byť medzi vami aj rozkoly, aby sa ukázalo, kto z vás sa osvedčí. 20 Keď sa teda schádzate, nie je to požívanie Pánovej večere, 21 lebo každý si hneď vezme a zje svoju večeru a potom jeden je hladný a druhý opitý. 22 Nemáte vari domy, kde môžete jesť a piť? Ale opovrhujete Božou cirkvou a chcete zahanbiť tých, čo nič nemajú? Čo vám mám povedať? Mám vás chváliť? Za toto vás nepochválim. Pavlova správa o Eucharistii - 23 Veď ja som od Pána prijal, čo som vám aj odovzdal, že Pán Ježiš v tú noc, keď bol zradený, vzal chlieb, 24 vzdával vďaky, lámal ho a povedal: "Toto je moje telo, ktoré je pre vás; toto robte na moju pamiatku." 25 Podobne po večeri vzal kalich a hovoril: "Tento kalich je nová zmluva v mojej krvi. Toto robte, kedykoľvek ho budete piť, na moju pamiatku." 26 A tak vždy, keď budete jesť tento chlieb a piť tento kalich, zvestujete Pánovu smrť, kým nepríde. 27 Kto by teda jedol chlieb alebo pil Pánov kalich nehodne, previní sa proti Pánovmu telu a krvi. 28 Nech teda človek skúma sám seba, a tak je z toho chleba a pije z kalicha. 29 Lebo kto je a pije, a nerozoznáva telo, ten si je a pije odsúdenie. 30 Preto je medzi vami veľa slabých a chorých a mnohí umierajú. 31 Keby sme súdili sami seba, neboli by sme súdení. 32 Ale keď sme súdení, Pán nás napráva, aby sme neboli odsúdení s týmto svetom. 33 A tak, bratia moji, keď sa schádzate jesť, čakajte jeden na druhého. 34 Ak je niekto hladný, nech sa naje doma, aby ste sa neschádzali na odsúdenie. Ostatné zariadim, keď prídem.

• Sk 11, 25-26 – Barnabáš odišiel do Tarzu vyhľadať Šavla. 26 Keď ho našiel, priviedol ho do Antiochie. Celý rok pobudli v tamojšej cirkvi a učili početný zástup. V Antiochii učeníkov prvý raz nazvali kresťanmi.

• Didaché 14,3 - toto je obeta, kto­rú ustanovil Pán

• Didaché 14,1 - Ale najprv sa vyznajte zo svojich hriechov, aby bola vaša obeta čistá

• Didaché 9, 4-5; 10,3; 10,5 - Pamätaj, Pane, na svoju Cirkev, chráň ju od každé­ho zla, veď ju vo svojej dokonalej láske a zhromaždi ju posvätenú zo štyroch strán sveta do svojho kráľovstva, ktoré si jej pripravil.

• Pesiqta, I, str. 159 - „V nadchádzajúcom [mesiášskom] veku sa všetky obe­ty ukončia okrem obety todah. Tá bude trvať naveky"

• KKC 1345 - Už z druhého storočia máme svedectvo svätého Justína mučeníka o hlavných líniách priebehu slávenia Eucharistie. Až dodnes ostali rovnaké vo všetkých veľkých liturgických rodinách. Takto píše Justín okolo roku 155, aby pohanskému cisárovi Antoninovi Piovi (138-161) vysvetlil, čo robia kresťania:
  „V deň nazývaný dňom Slnka všetci, či už bývajú v mestách, alebo na vidieku, schádzajú sa na to isté miesto. Čítajú sa pamäti apoštolov alebo spisy prorokov, pokiaľ to čas dovolí. Keď lektor skončí, predsedajúci v príhovore napomína a povzbudzuje do nasledovania takých skvelých vecí. Potom všetci spoločne vstaneme a modlíme sa“ „aj za seba samých…, aj za všetkých ostatných, nech sú kdekoľvek…, aby sme boli nájdení ako tí, čo skutkami žijú správnym životom a zachovávajú prikázania, a tak dosiahli večnú spásu. Keď modlitbu skončíme, pozdravíme sa navzájom bozkom. Potom tomu, čo predsedá bratom, prinesú chlieb a kalich vody a vína. On ich vezme a vzdáva chválu a slávu Otcovi vesmíru skrze meno Syna a Ducha Svätého a koná dlhé vzdávanie vďaky [po grécky eucharistia] za to, že nás uznal za hodných týchto darov. Keď skončí modlitby a vzdávanie vďaky, všetok prítomný ľud nadšene zvolá Amen. Keď predsedajúci skončil vzdávanie vďaky a všetok ľud nadšene zvolal, tí, čo sa u nás volajú diakoni, rozdeľujú všetkým prítomným chlieb, víno a vodu, ktoré boli ,eucharistizované‘, a zanesú [z nich] neprítomným.“

[1] Konštitúcia Sacrosantum Concilium o posvätnej liturgii, 8

[2] www.andrejmatel.info/Texty/Pesach/Matel_pesach-hebrejske%20pramene_7.pdf

a Pesikta patrí medzi homeletické midráše - komentáre k Písmu, v ktorých je vysvetľovaný len prvý verš alebo verše oddielov (parašot) podľa jednotlivých cyklov synagogálnych čítaní. Tieto boli primárne určené ako homílie počas synagogálnej bohoslužby. Cyklus pesikta, čítania na „sviatky a pôsty“, napr. Pesikta de-rav Kahana, Pesikta rabati. Homílie sú zvyčajne uzatvorené veršami z Prorokov (Neviim), ktoré prorokujú Izraelu šťastnú budúcnosť. Midraše vznikali od čias tanaitov až do 12 stor. n.l. [2]

„Veď nerobím dobro, ktoré chcem, ale robím zlo, ktoré nechcem.“

„Veď nerobím dobro, ktoré chcem, ale robím zlo, ktoré nechcem.“

Rim 7,19

1. Aktivity na úvod:

Na začiatok si pustíme pieseň od Elánu: Moje telo si so mnou robí čo chce (moje_telo.mp3)

Následne vyzveme členov stretka nech sa uvolnia, pohodlne si sadnú a zatvoria oči.

Možné aktivity na úvod pre ukážku ako pracujú naše podvedomé myšlianky v nás a ako nami "manipulujú":

• o predstavení si niečoho pekného a potom to nakresliť – ešte to treba domyslieť.
• moznost spravenia testu na rychle odpovede testu (napr. o kupe pracieho prasku, nazor na potrat) - Poukázanie na vplyv reklamy a verejnej mienky.
• obrázok s delfínmi
  

Tým chceme len poukázať ako pracuje podvedomie a myšlienky v nás.
A teraz otázka na zamyslenie. Čo je pre Boha dôležitejšie? Moje skutky alebo moje myšlienky a túžby? Odpovedz si na to až na konci stretka.

2. Pád pastora a ženy

Príbeh o pastorovi:

Istý pastor sedel oproti autorovi knihy, z ktorej je čerpaný aj námet pre toto stretko, Merlinovi Carothersovi [1](ďalej už len autor) a spolu sa zhovárali. Pastor po celoživotnom úsilí bol vzorným duchovným otcom, Božím služobníkom a taktiež aj manželom. Keď prišiel do kongregácie, zbor mal bez mála 50 členov. Inšpiroval ich natoľko, že sa ich počet zvýšil na dvetisíc a taktiež aj viedol dva úspešné programy rozšírenia zboru. Mal dobrú manželku s ktorou si dobre rozumel a spolu mali 4 deti. S rodinou žili v krásnom dome a každé tri roky menil autá. Deti navštevovali kresťanskú školu. Možno akýsi ideál, ktorý niekto z nás môže mať.

Problémom však je, že pastor sa dostal do veľkej krízy práve po tom, čo sa dostal do situácie, v ktorej stráca všetko to, na čom dlhé roky pracoval a „vlastnými rukami“ nadobudol. Čo závažné sa stalo?

Sekretárka mu dohodla schôdzku. Mal poslúžiť radou najatraktívnejšej dáme v zbore. Bolo jasné, že si je vedomá pozornosti zo strany mužov. Pastor sa vždy považoval za šťastne ženatého a veľmi sa chránil všetkého, čo by len trošku poškodilo povesť „Božieho muža“. Dokonca členovia zboru často o nich hovorili ako o šťastnej rodine.

Problém ženy bol vcelku nezvyčajný. Žila s neustálim pocitom viny kvôli túžbe milovať sa s rôznymi mužmi. Vysvetlila aj, že po jej obrátení bola schopná kontrolovať svoje vášne – až doteraz. Krízový bod v tejto konverzácii nastal, keď mu povedala, že jediné čo chce, je mať telesný vzťah so svojím pastorom. On namiesto toho, aby ju hneď zastavil, sedel a počúval ďalej, ako mu do detailov hovorila všetko, čo by s ním robila. Od pastora to vyžiadalo všetku silu, ktorú mohol zozbierať, aby ženu vyprevadil zo svojej pracovne.

Niekoľko týždňov nevedel myslieť na nič iné, iba na ňu a neustále si hovoril, že ak nabudúce bude mať prísť, tak bude pri ňom sedieť aj jeho manželka. Ale ona prišla bez dohody a sekretárka ju uviedla do jeho kancelárie. Tu ešte podrobnejšie hovorila o veciach, ktoré s ním chcela robiť. Nakoniec použila zbraň. Ktorá mätie väčšinu mužov – plač. Podišiel k nej aby ju utešil. Ona vstala a objala ho. Od tej chvíle sa celá situácia vymkla z pod kontroly. Následkom toho žena otehotnela a od pastora žiada rozvod so zákonitou manželkou a sobáš s ňou.

Čím to je, že sa pastor aj napriek šťastnému životu rozhodol tak ako sa rozhodol? Ako dokázal diabol presvedčiť pastora k tomu, aby také niečo spravil?

Príbeh o žene:

Istá atraktívna a úspešná žena žila v rodine, ktorá sa takmer blížila k ideálu. Jej manžel sa staral o auto, kupoval jej nové šaty, deti boli zdravé a navštevovali dobré školy. Predsa nebola šťastná, kvôli tomu, že jej manžel vôbec neprejavoval lásku.

Keď videla iného muža, ktorý sa stará o svoju manželku, ktorá zjavne nejavila žiadne známky vďaky, pomyslela si, že ona mala patriť jemu. Začali sa spolu tajne stretávať. On potom chcel aby sa s manželom rozviedla a vzala si jeho. Vedela že jej muž nebude súhlasiť. Začal ju teda do toho tlačiť. Taktiež vedela, že takto by jej súd deti neprisúdil a tým by ich stratila.

Zdalo sa, že jej problém ma iba jedine riešenie. Skoncuje so životom tak, aby to vyzeralo náhodne, a bude po všetkom.

O niekoľko mesiacov sa Merlin Carothers dozvedel od pastora, že žena umrela po tragickej autonehode.

Možnože príklady ako z večerného filmu, ale bohužiaľ sa takéto a podobné veci stávajú často, dokonca aj u rodín, ktoré majú úprimnú snahu o dobré a zdravé manželstvo. Toto boli príklady z reálneho života, ktoré sa ozaj stali. Každý z nás určite zažil niečo, čo nechcel spraviť, ale nemal silu sa tomu vyhnúť.

Čím to teda je, že nerobíme dobro, ktoré chceme, ale robíme zlo, ktoré nechceme? Ako pôsobí diabol na nás a presviedča nás o svojej pravde? Môžeme sa brániť alebo nemáme šancu? A čo na to hovorí Boh? Naozaj sme bezradní a sme len otrokmi nášho tela a zákonov prírody?

Aké boli dôvody týchto dvoch ľudí, ktoré ich k takýmto situáciám doviedli.

Dôvod ich počínania:

A teraz prichádzame ku koreňu celého ich zmýšľania.

Aký duchovný život viedol pastor? Keď mu Merlin Carothers kládol otázky zistil, že vo svojej oddanosti Bohu je vážny a vytrvalý. Bol taktiež oddaný vyučovaniu svojho ľudu a viedol ho vyhľadávať ovocie Ducha Svätého. Nebol ani nikdy neverný svojej manželke. Bolo to prvýkrát, kedy niečo také urobil. A po chvíľke povedal: „Doteraz som nerobil nič iné, než som normálne uvažoval o iných ženách“.

A je to tu. Po niekoľkých rokoch „len uvažovania“ jeho myšlienky vykvitli do skutku. Je vôbec niečo také možné?

Pastor si bol úplne vedomí biblických varovaní pred cudzoložstvom, ale nevedel nič o tom aký dôraz má klásť na myšlienky. Rástli v ňom ako semienka, ktoré boli zavlažované ďalším fantazírovaním, až nakoniec museli zákonite vzklíčiť, aj napriek tomu, že pastor nikdy neočakával, že bude konať.

Aj tu sa ukazuje význam citátu zo sv. písma: „No ja vám hovorím: Každý, kto na ženu hľadí žiadostivo, už s ňou scudzoložil vo svojom srdci.“ Mt 5,28.

Podobne aj žena, ktorá videla manžela svojej kamarátky ako sa o ňu stará a prejavuje záujem, sa ponorila do sveta virtuálnej reality, kde bolo všetko krásne a ideálne. Hovorievala si, že všetko to bohatstvo a zabezpečenie by hneď vymenila za chápavého a milujúceho manžela. Keď teda nadišla príležitosť aby sa to stalo skutočnosťou, nemusela veľa odolávať. V jej snoch to malo byť niečo krásne, čo sa nemohlo dať porovnať s jej manželom. A aká bola realita? Už sme počuli. „Nešťastná autonehoda“. Práve kvôli tomu, že si uvedomovala, že nikdy nebudú môcť byť spolu tak, aby bolo všetko v najlepšom poriadku a v harmónii s ich deťmi a partnermi.

Na začiatok si je teda veľmi dôležité uvedomiť, že Božie zákony nie sú postavené tak, aby človeka ničili, ale práve naopak, aby ho chránili.

Iba Boh pozná sily, ktoré pracujú proti nám v našich myšlienkach. On nám dal jasne najavo, že tieto sily sú veľmi mocné a veľmi dobre nás poznajú a vedia kde je naše slabé miesto. Preto veľmi veľakrát sa nám zdá, že Boh nám odopiera len samé dobré veci. Ale my však nevidíme pod ten obal, v ktorom je skrytý hriech. Ten často krát zbadáme až keď je neskoro. Aj preto to, čo Boh od nás žiada aby sme sa toho vzdali nie je vlastne naša obeta Bohu, ale Boh nám týmto radí ako sa vyhnúť nešťastiu a nadobudnúť radosť a pokoj.

„Lebo nás nečaká zápas s krvou a telom, ale s kniežatstvami a mocnosťami, s vládcami tohoto temného sveta, so zloduchmi v nebeských sférach.“ Ef 6,12

3. Neuveriteľná sila predstavivosti

A teraz si predstav filmové plátno nad svojou hlavou. Teraz si na ňom predstav tie myšlienky, ktoré ti prebehovali po mysli najviac v minulých týždňoch. Hanbil(a) by si sa, keby sa tieto tvoje myšlienky premietali na tomto plátne pre stretko? Čo nosíš vo svojej mysli? Sú tam aj myšlienky na ktoré by Ježiš ani len nepomyslel?

Čo je predstava? Podľa Otvorenej filozofickej encyklopédie Univerzity Komenského, je to psychický obsah, názorný významový útvar, ktorý predo mnou v duchu vystupuje ako predmet môjho myslenia, cítenia, chcenia, mojej obrazotvornej činnosti alebo ako sen či ako prv vnímaný predmet alebo proces vonkajšieho sveta po odpadnutí objektívnej prítomnosti predstavovaného.

A predstavivosť je schopnosť mať predstavy a zámerne nimi disponovať. [2]

Predstavivosť je jeden úžasný Boží dar. Už niekto z vás uvažoval nad veľkou mocou predstavivosti? Jej silu sme si mohli uvedomiť v aktivite na začiatku, kedy v nás dokázala dokonca vyvolať aj určité reakcie pri vyobrazení si konkrétnych vecí a situácií. Architekt si najprv predstaví v hlave celú budovu pokiaľ ju dá na papier. Organizátor letného tábora si predstavuje ako to celé bude vyzerať a podľa toho vie usúdiť, čo tam v jeho pláne ešte chýba alebo čo by mohol vylepšiť aby sa nikomu nič nestalo a aby všetko bolo v poriadku. Je to mocná vec pokiaľ to vieme využívať správne. Ak to však nie je takto, môže to mať veľmi negatívny dopad na náš život, napríklad ako v prípade dvoch odlišných ľudí, ktorých sme si už predstavili.

Čo na to Biblia?

Dajú sa tieto fakty o predstavivosti a našich myšlienkach potvrdiť aj v Biblii a sú ozaj až tak mimoriadne dôležité?

Tu je len niekoľko z množstva odkazov, ktoré nám ponúka Biblia o tom keď ľudia zmýšľali hriešne a následne ako na to reagoval Boh:

1. Keď Pán videl, že ľudská neresť na zemi je veľká a že všetko zmýšľanie ich srdca je ustavične naklonené na zlé. (Gn 6,5)

A výsledok? Boh zničil svet potopou. Skazené zmýšľanie človeka spôsobilo, že tvárnosť zeme sa zmenila!

2. Zmýšľanie ľudského srdca je od mladosti zlé.(Gn 8,21)

To sa stalo po tom, čo sa skončila potopa a Noe mohol obnoviť svoj život s rodinou na suchej zemi. Postavil oltár a priniesol obetu. Boh sa potešil, ale potom akoby si vzdychol pri pohľade na neskoršie ľudstvo.

3. Ďalšia tragédia, ktorá postihla ľudstvo bolo zmätenie jazykov.

Ľudia budovali babylonskú vežu a Boh povedal: Toto je začiatok ich činov a veru neodstúpia od ničoho z toho, čo si ZAUMIENILI urobiť. (Gn 11,7)

Potom Boh povedal: Poďme a pomäťme tam ich jazyk, aby nik nerozumel reči toho druhého! (Gn 11,7). Spravil to preto lebo Ja poznám ich zmýšľanie. (Dt 31,21)

4. Šestoro vecí nenávidí Pán a sedmoro je preň ohavnosťou. (Prís 6,16) Medzi zoznamom len siedmych vecí je: srdce, ktoré SNUJE zlé zámery. (Prís 6,18)

Postupom dejín stvrdol postoj Boha voči zneužívaniu predstavivosti človekom.

5. Boh často hovoril skrze prorokov, aby vyjadril svoju nenávisť voči zneužívaniu predstavivosti. Oni vás zavádzajú, vidinu svojho srdca hovoria. Nepríde na vás pohroma. (Jer 23, 16, 17) [3]

Znamená to pre nás, že sa nikdy nemôžem zaoberať hocijakými myšlienkami? Zlý nás veľmi často a účinne mätie: „Ale veď ťa to poteší! Ako ti to môže teda ublížiť. Boh musí byť potom krutý, keď ti to chce odoprieť.“ Telesná myseľ vždy odporuje a bude odporovať pokiaľ sami nezakročíme a budeme voči tomu ľahostajní.

Boh sa pýta: A keď sa kto čo ako dobre skryje, či ho ja nevidím? - hovorí Pán. Nuž či nezaplňujem ja nebesá? - hovorí Pán. (Jer 23, 24)

On určuje kto sa dostane do neba. Nemáme právo si zľahčovať alebo meniť zákony, ktoré nám dal On. On je Stvoriteľ a On riadi tento svet. On vie prečo nám to „prikazuje“.

Možno sa pýtame: „Prečo Boh nenávidí zlé predstavy? Ako môžu niekomu ublížiť naše tajné myšlienky?“ Už len preto, že človek bol stvorený podľa Jeho obrazu a všetko čo nám dal, máme preto, aby sme ho tým za to chválili a oslavovali. Taktiež pri hriešnych predstavách napĺňam svoje sebecké a chlípnické túžby, ktoré sú zamerané na mňa a moje ego. Kto si toto neuvedomuje a robí si čo chce(šak je demokracia), stáva sa otrokom žiadostivosti a tým sa rúti do bludného kruhu, ktorý zmyselnosť ponúka(ale aj iné podporne prostriedky ako drogy, alkohol,...). Naopak ,naše myšlienky by nás mali viesť k tomu, aby sme boli zameraný na druhých a robili dobro druhým a tým oslavovali Boha.

Na tú druhú otázku, „Ako môžu niekomu ublížiť naše tajné myšlienky?“, už odpoveď z predchádzajúcich riadkov vaicmenej poznáme. Naše nezriadené myšlienky nám natoľko dokážu zahltiť myseľ a vôľu, že časom v určitých situáciách kedy sa pre ne naskytne ideálna príležitosť zrealizovať sa, naplno sa chytia šance a budeme sa sami na sebe čudovať, čo dokážeme(v tom horšom slova zmysle). Jednoducho takto funguje psychika človeka a takto fungujú aj reklamy. Neustálym pozeraním reklamy istej značky dokáže podvedome v človeku vzbudiť väčší záujem o kúpu pracieho prášku Práve tej firmy, lebo len oni predávajú prášok, ktorý vyperie tak, že to bude voňať ešte ďalšie 3 týždne. Veď práve to je jedným z hlavných úloh marketingu - ovplyvňovanie dopytu po tovaroch a službách.[4] Z toho vyplýva, že musíme si dávať ozaj pozor na to, čo si vpustíme „do svojej hlavy“. Pretože myšlienky a podvedomie dokážu vykonať neuveriteľne veľa zlého, ale na druhej strane má veľkú silu keď ich vedieme správnym smerom. Presne k tomuto nás volá celá Biblia – k čistote srdca a mysle.

4. Čo ak je myšlienka už tu?

Teraz keď sme sa rozhodli konať aj v tomto pokánie, prichádza na rad trefná otázka: „Čo ak je myšlienka už tu?“

Treba si uvedomiť, že Satan sa nesnažil, aby Eva neposlúchala Boha. Jednoducho ju priviedol k tomu, aby začala o tom premýšľať. Navrhol jej všetky výhody, ktoré by mala zvážiť.

Eva o nich uvažovala a potom sa pozrela na zakázané ovocie s novým záujmom. Vyzeralo dobre. Lenže ono vždy vyzeralo dobre. Ovocie sa nezmenilo. Len Evine myšlienky sa zmenili. Jeho stratégia fungovala vtedy a funguje tak isto účinne stále.

Jeho návrhy prichádzajú v rôznych baleniach. Po tom, čo takáto myšlienka k vám príde, hneď ju treba zamietnuť. Boh nás bude brať na zodpovednosť, len ak sa zapodievame nesprávnymi myšlienkami. On vie, že sa nemôžeme brániť takýmto myšlienkam, ale vyžaduje, aby sme ich zapudili len čo môžeme. Ako hovorí známe porekadlo: „Ak ti na hlave pristane vták, nemusíš mu dovoliť postaviť si na nej aj hniezdo“. Nik teda nemôže kontrolovať myšlienky, ktoré mu preblesknú hlavou. Môžeš len odmietnuť meditovať o nich. Ty môžeš rozhodnúť o čom chceš rozmýšľať!

Nemôžeme nikoho a nič viniť za naše myšlienky. Našou povinnosťou je, aby sme sa chránili okolností a príležitostí, ktoré nás vedú k takémuto zmýšľaniu. Jednoducho to je na nás. Biblia jasne hovorí, aby sme sa zlých myšlienok chránili. Proroci v Starom a Novom zákone prehovorili. Povedali nám, že Boh chce aby sme mali čisté srdcia, mysle i predstavy. Nečakajme teda na ďalšie posolstvá alebo zázraky, lebo ani neprídu: Ak nepočúvajú Mojžiša a Prorokov neuveria, ani keby niekto z mŕtvych vstal. (Lk16,31).

ZMÝŠĽAŤ podľa tela je smrť, kým ZMÝŠĽAŤ podľa ducha je život a pokoj. (Rim 8,6). ZMÝŠĽAJTE teda tak, ako zmýšľal Kristus Ježiš. (Flp 2,5)

Praktická pomoc:

• cvič sa v zdržanlivosti a sebazapieraní(odopierame niečo od seba a tým viac sa učíme myslieť na dobro druhých okolo nás)

• ak si v tom už zase po uši, choď sa vyspovedať a obnov si svoje predsavzatie

• bojuj s Bibliou (tam je odpoveď na všetko) a uč sa tieto pravdy naspamäť. V ťažkých chvíľach ti to bude určite veľmi nápomocné – (konkrétne príklady v prílohe)

Vieš si predstaviť, že by si šiel nejaký vojak do boja bez zbrane alebo žeby si ju nechal zhrdzavieť? Hádam sa našli už aj takýto špecialisti, ale určite to nedopadlo s nimi najlepšie. Aj pre nás ako kresťanov je smiešne bojovať proti hriešnym myšlienkam bez jedinej zbrane, ktorú nám Boh dal.

Pavol v liste Efezanom nazýva Bibliu „meč Ducha“ (Ef 6,17). Biblia má moc, lebo živé je Božie slovo, účinné a ostrejšie ako každý dvojsečný meč; preniká až po oddelenie duše od ducha a kĺbov od špiku a rozsudzuje myšlienky a úmysly srdca. (Heb 4,12).

Celé Písmo je Bohom vnuknuté a užitočné na poúčanie, na usvedčovanie, na nápravu a na výchovu v spravodlivosti, aby bol Boží človek dokonalý a pripravený na každé dobré dielo.(2Tim 3,16-17). Sv. Písmo preniká naším zmätkom a polopravdami, ktoré v sebe máme. Tam je pravda. Nemusíme sa odvolávať na politických predstaviteľov (ktorí bez výčitiek svedomia legalizujú interrupciu, homosexualitu,...), ale na najvyššiu pravdu, ktorou je Boh.

• neber svoje myšlienky na ľahkú váhu

Nemýľte sa: Boh sa vysmievať nedá. Čo človek zaseje, to bude aj žať. Lebo kto seje pre svoje telo, z tela bude žať porušenie. Ale kto seje pre ducha, z ducha bude žať večný život. (Gal 6,7-8)

Dajme si však veľký pozor na to, aby to celé nebolo len naše úsilie, lebo takto skoro skĺzneme do sklamania a frustrácie z toho, keď sa nám nebude dariť. Nad žiadostivými myšlienkami je veľmi ťažké zvíťaziť práve preto lebo nebojujeme proti tomu ako muž proti mužovi ale proti niečomu, čo je v nás dané ako pud a je to znásobované tým, že to diabol využíva proti nám. Je to nerovný boj, ale nie je už vopred prehratý. Nie sme otrokmi prírody a nie sme bytosti, ktoré sa riadia podľa pudov. Dokázal to Ježiš Kristus, ktorý prišiel medzi nás ľudí a dokázal zdolať diabla a jeho moc nad nami tým, že sa dokázal obetovať za nás, dokázal vzdorovať diablovým pokúšaniam. Dokázal obetovať za všetkých ľudí a za všetky hriechy, kedy boli kedy vykonané. Dokonca zomrel aj za ľudí, ktorí Ho vtedy bili, odsudzovali, smiali sa Mu a pribíjali na kríž. Tí všetci ľudia uverili diablovi a všetci mali podiel na Jeho smrti. Ale Ježiš vedel, že sme zaslepení a nevieme čo robíme.

Najvážnejšie morálne utrpenie, ktoré znáša Kristus, istotne spôsobilo úplné opustenie, v ktorom Ho nechávajú ľudia. Všetci utečú: iba Peter Ho z diaľky nasleduje a potom Ho zaprie. Ježiš, ktorý si v hĺbke zvykol, že mal stále pri sebe niekoho kto Ho podporoval, sa rýchlo nachádza obkolesený úplnou samotou. Táto samota je zväčšená tajomným opustením zo strany Boha, ktoré je vyjadrené výkrikom: „Bože môj, Bože môj, prečo si ma opustil?“ Toto Ježišovo nepredstaviteľné a pre nás obyčajných ľudí neznesiteľné utrpenie, temnoty, zúfalstvá, momenty opustenosti môžeme lepšie pochopiť, keď budeme vychádzať z utrpenia svätých, ktorí prežívali podobné opustenie od Boha ako Ježiš (napr. Sv. Terézia z Lisieux, Matka Tereza, ...). [5]

Tak prečo teda hrešiť viac, keď si uvedomíme, čo všetko stálo Ježiša naše hriešne zmýšľanie a z toho vyplývajúce činy?

5. Záver

Cieľom tohto stretka, je si uvedomiť ten veľký Boží dar, ktorou je predstavivosť a uvedomiť si aký veľký a dobrý je Boh, ktorý nás stvoril a dal nám možnosť byť s Ním. Máme skvelého Boha. Nijaký prípad nie je pre Neho ťažký. Neuzdravuje len chorých. On aj kriesi mŕtvych! To svedčí o tom, že nehľadá na nijaký ľahký spôsob, ako ukázať svoju moc. Dokázal to v mnohých situáciách, nie len pred dvoma tisíckami rokov, ale dokazuje to aj v súčasnosti. Dal nám Ducha Svätého, aby sme mali pomocníka na našej ceste.

Hovorím však: Žite duchovne a nebudete spĺňať žiadosti tela. Lebo telo si žiada, čo je proti duchu, a duch, čo je proti telu. Navzájom si odporujú, aby ste nerobili to, čo chcete. Ovocie Ducha je láska, radosť, pokoj, zhovievavosť, láskavosť, dobrota, vernosť, miernosť, zdržanlivosť. Proti tomuto zákona niet. (Gal 5, 16-17, 22-23)

Blahoslavení čistého srdca, lebo oni uvidia Boha. (Mt 5,8)

Príloha : [6]

9 Ako sa mladík na svojej ceste udrží čistým?
Tak, že bude zachovávať tvoje slová.

10 Celým svojím srdcom ťa vyhľadávam;
nedaj, aby som zablúdil od tvojich príkazov.

11 V srdci si uchovávam tvoje výroky
aby som proti tebe nezhrešil.

12 Pane, ty si velebený;
nauč ma svoje ustanovenia.

Žalm 119, 9-12

Nepravda: Je to moje telo a môžem si s ním robiť čo chcem

Pravda:

• A neviete, že vaše telo je chrámom Ducha Svätého, ktorý je vo vás, ktorého máte od Boha, a že nepatríte sebe? Draho ste boli kúpení. Oslavujte teda Boha vo svojom tele. (1Kor 6,19-20)

Nepravda: Hriešne myšlienky nie sú žiaden problém

Pravda:

• Či môže človek oheň vo svojom lone prenášať a nespáliť si odev?! (Prís 6,27)

Nepravda: Trocha hriešnych myšlienok nezaškodí

Pravda:

• A zmýšľať podľa tela je smrť, kým zmýšľať podľa Ducha je život a pokoj. Veď zmýšľať podľa tela je nepriateľstvom voči Bohu, lebo sa nepodriaďuje Božiemu zákonu - a ani sa nemôže. A tak tí, čo žijú telesne, nemôžu sa páčiť Bohu. (Rim 8,6-8)

• Nemýľte sa: Boh sa vysmievať nedá. Čo človek zaseje, to bude aj žať. Lebo kto seje pre svoje telo, z tela bude žať porušenie. Ale kto seje pre ducha, z ducha bude žať večný život. (Gal 6,7-8)

• Ale oblečte si Pána Ježiša Krista; a o telo sa nestarajte podľa jeho žiadostí. (Rim 13,14)

Nepravda: Proti hriechu nie je potrebné podnikať žiadne radikálne kroky

Pravda:

• Ak ťa zvádza na hriech tvoje pravé oko, vylúp ho a odhoď od seba, lebo je pre teba lepšie, ak zahynie jeden z tvojich údov, ako keby sa malo celé tvoje telo dostať do pekla. 30 A ak ťa zvádza na hriech tvoja pravá ruka, odtni ju a odhoď od seba, lebo je pre teba lepšie, ak zahynie jeden z tvojich údov, ako keby malo ísť celé tvoje telo do pekla. (Mt5,29-30)

• Chráň sa mladíckych žiadostí a usiluj sa o spravodlivosť, vieru, lásku a pokoj s tými, čo z čistého srdca vzývajú Pána. (2Tim 2,22)

Nepravda: Bohu nebude malý kompromis vôbec vadiť

Pravda:

• Umŕtvujte teda svoje pozemské údy: smilstvo, nečistotu, vášeň, zlú žiadostivosť a lakomstvo, čo je modloslužba! 6 Pre takéto veci prichádza Boží hnev na odbojných synov. (Kol 3,5-6)

• Smilstvo a akákoľvek nečistota alebo lakomstvo nech sa ani len nespomenú medzi vami, ako sa patrí na svätých, ani mrzkosť ani hlúpe reči a neprístojné žarty, lebo to sa nesluší; radšej vzdávajte vďaky. (Ef 5,3)

Nepravda: Keď len nachvíľu dovolím myšlienkam aby som sa im potešil, nebude to mať na mňa žiaden vplyv. Ja som na to dosť silný

Pravda:

• Žiadostivosť potom, keď počne, porodí hriech a keď je hriech dokonaný, splodí smrť. (Jak 1,15)

Nepravda: Boh mi odopiera samé dobré veci.

Pravda:

• Jeden deň v tvojich nádvoriach je lepší než iných tisíce.
  Radšej chcem stáť na prahu domu svojho Boha
  ako prebývať v stanoch hriešnikov. Lebo Pán, Boh, je slnko a štít,
  milosť a slávu udeľuje Pán;neodoprie dobro tým,čo kráčajú v nevinnosti. Pane zástupov, blažený človek, čo sa spolieha na teba. (Ž 84,11-13)

• Blahoslavení čistého srdca, lebo oni uvidia Boha. (Mt 5,8)

• Lebo Pán je spravodlivý a miluje spravodlivosť statoční uvidia jeho tvár. (Ž 11,7)

• Kráľa v jeho kráse uzrú tvoje oči, uvidia rozsiahlu krajinu. (Iz 33,17)

Nepravda: Sám to nemám šancu dokázať

Pravda:

• Ale keď to Ježiš počul, povedal mu: "Neboj sa, len ver a bude zachránená!" (Lk 8,50)

Ladislav Rydzyk

Spracované podľa kníh What’s on your mind od Merlina Carothersa, Not Even a Hint od Joshuu Harrisa

[1] Merlin Carothers - http://www.foundationofpraise.org/biography.html

[2] http://ii.fmph.uniba.sk/~filit/fvp/predstava.html

[3] Carothers, M.: What’s on your mind?. California, 1984. 23-24 s.

[4] http://ii.fmph.uniba.sk/~filit/fvm/marketing.html

[5] Carlo Maria Martini: Vyznania apoštola Pavla, Miláno 2003, str.105

[6] Joshua Harris: Not Even a Hint, Oregon, 2003, 95-98s.