Ježiš v kríze

originál aj s ostatnými materiálmi sú na adrese: http://www.nase-stretko.wz.cz/uploads_stretko/jezis_v_krize.rar

Veľakrát si myslime že Ježiš keďže bol Bohom tak mal všetko v pohode. Že Jeho život bol akoby len fraška. Že mal pred nami veľký náskok v tom, že bol Bohom. No pravdu celkom nemáme.

a) Skúsime sa pozrieť na Ježišov život v tomto smere – krízovom. Mal Ježiš vôbec nejaké krízy? Skúsime predovšetkým stručne analyzovať túto krízu.

b) Akú podobu môže mať naša kríza v našom kresťanskom živote

c) No a napokon zistiť, aké riešenie nám Ježiš ponúka, akú úlohu zohrávajú krízy vo formovaní nášho života a akú úlohu zohrávali pri formovaní Dvanástich

a) Ježišova kríza – podľa evanjelií, JK po počiatočnom úspechu začínal mávať problémy. Najprv to bolo nedorozumenie medzi „svojimi“ v Nazarete

Mk 6,3: Vari to nie je tesár, syn Márie a brat Jakuba a Jozesa, Júdu a Šimona? A nie sú tu s nami aj jeho sestry?" A pohoršovali sa na ňom.

Tam mu dali pocítiť odmietnutie vlastných ľudí a pohoršovali sa na ňom. Neskôr to prepuklo aj ďalej, za hranice Nazareta.

Mk 8,12-13 : On si v duchu vzdychol a povedal: „Prečo toto pokolenie žiada znamenie? Veru, hovorím vám: Toto pokolenie znamenie nedostane." Nechal ich tam, znova nastúpil na loď a odišiel na druhý breh.

Jasne je vidieť nepochopenie zo strany druhých a z toho vyplývajúca Ježišova podráždenosť a hnev. Mal toho dosť, tak ani vôbec neprekvapí, že odtiaľ odišiel. Na jednej strane mal Ježiš úspech v tom, že pritiahol svojim učením tisícky ľudí, ale videl v mnohých ľuďoch aj to, že ich k nemu ťahajú vonkajšie motívy ako uzdravovanie a nasycovanie tela, ale nešli viac do hĺbky Ježišovho učenia. Aj preto Ježiš spomína:

Mk 4,9 : „Kto má uši na počúvanie, nech počúva!"

A o pár veršov ďalej keď už boli na lodi ešte apoštoli tomu zasadili Ježišovi finálny úder, keď sa sťažovali, že si nezobrali so sebou dosť chleba. A to už klepli klinček po hlavičke.

Mk 8,17-21 : Keď to spozoroval, povedal im: „Prečo rozprávate o tom, že nemáte chlieb? Ešte nechápete a nerozumiete? Máte otupené srdce? Máte oči, a nevidíte? Máte uši, a Nepočujete? A nepamätáte sa už, koľko košov ste naplnili odrobinami, keď som rozlámal päť chlebov piatim tisícom?" Odpovedali mu: „Dvanásť." „A koľko košov ste naplnili odrobinami, keď som tých sedem rozlámal štyrom tisícom?" Odpovedali mu: „Sedem." A povedal im: „Ešte nechápete?"

Možno v dnešnej reči by povedal : Si slepý? Veď predsa vidíš, čo sa to tu deje a s tebou to ani nepohlo? Ako to, že neveríš? Čo ešte mám spraviť, aby ťa osvietilo? Je vôbec niečo také, aby si to niekedy pochopil?

Nechápali to ani tí, ktorých si vyvolil, ktorým rozprával všetko a ktorým veril najviac. Ani ten Nazaret nebolel možno až tak ako keď nechápu Ježiša Jeho vyvolení, najbližší.

Zostávali síce pri ňom ale pýtali sa sami seba, keď videli, že ho ľudia nechápu a snažia sa ho zničiť, prečo sa veci vyvíjajú tak zle. Oni očakávali, že veci pôjdu iným smerom keďže vedeli, že majú medzi sebou Mesiáša, ale oni nechápali, že Jeho cestou je utrpenie.

Mk 8,31-33 : Potom ich začal poúčať: „Syn človeka musí mnoho trpieť, starší, veľkňazi a zákonníci ho zavrhnú, zabijú ho, ale on po troch dňoch vstane z mŕtvych." 32 Hovoril im to otvorene. Peter si ho vzal nabok a začal mu dohovárať. 33 On sa obrátil, pozrel sa na svojich učeníkov a Petra pokarhal: „Choď mi z cesty, satan, lebo nemáš zmysel pre Božie veci, len pre ľudské!"

Aj ďalšie pasáže naznačujú to, že sa Ježiš nestretával len s úspechom. Priam naopak.

Ježiš vynakladal veľkú námahu na to, aby bola Jeho zvesť ľuďom zrozumiteľná. O to viac ho to muselo ?trápiť?, keď videl, že sa to neujíma u mnohých.

Mk 7,6 : „Dobre o vás, pokrytcoch prorokoval Izaiáš, ako je napísané: »Tento ľud ma uctieva perami, ale ich srdce je ďaleko odo mňa.

Mk 9,19 : On im povedal: „Neveriace pokolenie, dokiaľ budem s vami? Dokedy vás mám ešte trpieť?„

Mk 8,38: „Kto sa bude hanbiť za mňa a za moje slová pred týmto cudzoložným a hriešnym pokolením, za toho sa bude hanbiť aj Syn človeka, keď príde v sláve svojho Otca so svätými anjelmi."

Jeho prestíž začína klesať už od tretej Markovej kapitoly a dokonca sa ho tam už chceli zbaviť po tom, čo uzdravil chorého v sobotu. Čiže po tom počiatočnom veľkom nadšení a úspechu Ježiš začínal prežívať skúsenosť narastajúcej nedôvery, nepochopenia, odsudzovania, ponižovania, odporu videl, že sa od neho ľudia stále vzďaľovali, väčšina ho začala odmietať a chceli sa ho raz a navždy zbaviť. Začal im byť nepohodlný. Aký to musel byť pocit? Snažiť sa robiť pre druhého na ktorom ti záleží len to najlepšie ako sa dá a postupne zisťovať, že ťa majú hlboko v paži. No nič moc. A to bol len začiatok.

No a na záver sú to pašie, ktorým Marek venoval až celé dve kapitoly. Nejde tam len o fyzickú bolesť, ale ide hlavne o bolesť zo vzťahov. Všetci ho opustili, ľudia ktorým pomáhal sa mu začali vysmievať, potupovať. Dá sa povedať, že najväčšie muky boli v tom, že akoby stratil dôveru u ľudí, ktorým celý svoj život venoval. Akoby celé to, čo robil a kázal strácalo zmysel.

Mk 15,34 : „Bože môj, Bože môj, prečo si ma opustil?"

Toto bol už vrchol Ježišovho utrpenia.

Ešte si stále myslím, že je Boh ku mne nespravodlivý? Že si zaslúžim viac za to, čo som dobré spravil? Veru, veľa ľudí vidí Boha v tomto pohľade, ako niekoho Kto im dá, čo si zažiadajú a domáhajú sa toho o to viac, čím si myslia, že spravili nejaký dobrý skutok. Ale Boh tu nie je na to.

Práve tu je vidieť tú veľkosť a zmysel toľko „ospevovaného“ kríža. Veď len v ňom môže Boh ukázať svoju veľkosť. Len v utrpení sa človek už nespolieha len na seba lebo vidí, že to nezvláda. A keď sa mu oddáme tak práve vtedy sa dejú zázraky, lebo zo zdanlivo neriešiteľných situácií robí Boh najväčšie diela tam, kde mu ich dovolíme robiť. Dôkazom sú tomu napr. don Bosco, John Wilkerson ale zo všetkých je naj príkladom jednoznačne Ježiš.

Bude to znieť čudne čo teraz poviem, ale čas utrpenia, ktorý je správne prežitý je požehnaným časom.

b) Akú podobu má moja kríza v ohlasovaní a v mojom živote?

mp3 – he_was_telling_stories.mp3

c) Odpoveď prichádza v podobenstvách

Mk 4,1-9 : Podobenstvo o rozsievačovi - 1 A opäť začal učiť pri mori. Okolo neho sa zhromaždil veľký zástup. Preto nastúpil na loď na mori a sadol si; a celý zástup bol na brehu. 2 Učil ich veľa v podobenstvách a v svojom učení im hovoril: 3 „Počúvajte! Rozsievač vyšiel rozsievať. 4 Ako sial, jedno zrno padlo na kraj cesty; prileteli vtáky a pozobali ho: 5 Druhé padlo na skalnatú pôdu, kde nemalo veľa zeme, a hneď vzišlo, lebo nebolo hlboko v zemi; 6 ale keď vyšlo slnko, zahorelo, a pretože nemalo koreňa, uschlo. 7 Iné zasa padlo do tŕnia, ale tŕnie vyrástlo, udusilo ho a ono neprinieslo úrodu. 8 Iné zrná padli do dobrej zeme; vzišli, rástli a priniesli úrodu: jedno tridsaťnásobnú, druhé šesťdesiatnásobnú a iné stonásobnú." 9 A povedal: „Kto má uši na počúvanie, nech počúva!"

Toto podobenstvo naznačuje, že Božie slovo neprináša úrodu automaticky aj keď je samo o sebe dobré. Úroda však závisí od kvality pôdy, podmienok terénu,... . Božie slovo sa nám ponúka ako návrh. Tento môžeme prijať, zanedbať alebo aj odmietnuť presne tak ako aj semeno, ktoré sa zasialo.

Aké situácie bránia prinášaniu úrody?

· Zrno pozobali vtáky

· Zrno padlo na skalnatú pôdu a nemohlo zapustiť korene

· Zrno padlo do tŕnia a to ho udusilo

Zrno pozobali vtáky – satanov príchod, prejavuje sa tak, že človek berie kresťanstvo ako spôsob, ktorým možno vyťažiť zo života viac, väčšiu prestíž alebo autoritu. Sú to ľudia, ktorí robia veci v mene Boha a nie pre Boha.

Zrno padlo na skalnatú pôdu a nemohlo zapustiť korene - to je keď sa Slovo prijíma z vonkajších dôvodov. Možno prílišné prvotné zapálenie pre danú vec, bez hlbšieho základu (akoby vrtoch), teda nič stále ani hlboké.

Zrno padlo do tŕnia a to ho udusilo – najčastejšie. Prideľovanie veľkého významu pozemskému životu, jeho starostiam, problémom, príťažlivostiam, ľuďom. Každodenná starosť o tieto hodnoty je vážnou prekážkou pre prijatie Božieho slova a jeho rast.

Čiže Božie slovo neprináša úrodu automaticky, ale pokorne. Hoci nemá chyby, predsa sa prispôsobuje našim podmienkam a reakciám. Takto aj Ježiš vysvetľoval Božie slovo učeníkom. V čom bol ale skutočne problém, bola neprimeraná odpoveď od jeho učeníkov na jeho slová a zázraky.

Mk 4,26-29 : Podobenstvo o zasiatom semene - 26 Ďalej hovoril: „S Božím kráľovstvom je to tak, ako keď človek hodí semeno do zeme; 27 či spí alebo vstáva, v noci či vo dne semeno klíči a rastie a on ani o tom nevie. 28 Zem sama od seba prináša úrodu: najprv steblo, potom klas a napokon plné zrno v klase. 29 A keď úroda dozreje, hneď priloží kosák, lebo nastala žatva."

Toto podobenstvo je v istom zmysle opakom prvého evanjelia. Prvé hovorilo o tom, že semeno neprináša úrodu samo. Tu sa zas naopak spomína, že: „Zem sama od seba prináša úrodu“. Hovorí o tom, že treba mať vieru v tom, že Slovo je už raz zasiate, porastie samo. A preto s veľkou mierou treba rozsievať a netreba sa zastaviť aj keď sa nám môže zdať, že pôda je nanič. Netreba čakať na lepšie podmienky, ktoré môžu byť aj v konečnom dôsledku aj horšie. Našou úlohou je len zasievať a hoci potom pôjdeme aj spať, zrno bude rásť aj keď by sme už na neho nemysleli.

Zatiaľ čo to prvé podobenstvo je veľmi realistické, to druhé od nás vyžaduje pevnú vieru práve v to Slovo, ktoré rozsievame.

Spracoval Ladislav Rydzyk

Spracované podľa knihy Cesta dvanástich apoštolov v evanjeliu podľa Marka od Carla Maria Martiniho – talianský kardinál, roku 1978 na pozvanie pápeža Pavla VI. dával duchovné cvičenia vo Vatikáne

Jedol som mäso v piatok. A čo teraz?

info čerpané z knižky s názvom Direktórium 2006 na strane 25. Kto by neveril, nech sa spýta svojho kostolníka;).

Na stretku sme jedli chlebíčky aj so salámou. Čo teraz?

Pôstna disciplína schválená na 8. zasadaní Konferencie biskupov ČSFR v Brne dňa 20. januára 1992 pre všetky diecézy:

• §1 – Popolcová streda a Veľký piatok sú dňami zdržovania sa mäsitých pokrmov a pôstu.
• §2 – Všetky piatky v roku sú dňami pokánia.

Veriaci v tieto dni konajú pokánie niektorým z nasledujúcich spôsobov:

1. zdržovanie sa mäsitého pokrmu
   
2. skutok nábožnosti: účasť na svätej omši alebo krížovej ceste alebo bolestný ruženec,
   
3. čítanie Svätého písma trvajúce aspoň 10 minút
4. skutok lásky k blížnemu: návšteva chorého s konkrétnym prejavom pomoci alebo návšteva cintorína spojená s modlitbou za zosnulých alebo hmotná pomoc chudobným či viacdetným rodinám a pod.
5. zrieknutie sa sledovania televíznych programov (okrem správ) alebo fajčenia alebo alkoholických nápojov alebo iné sebazaprenie.
   

Postrehy:
* Cirkev nemá záujem na šírení vegetariánskej stravovacej kultúry (aby sme sa rozumeli - nič proti vegetariánom:).
* Verte mi, že body (2) – (5) sú oveľa náročnejšie na realizáciu, než si kúpiť v piatok ráno akciový jogurt a tresku (všimnite si, že tento tovar je v akcii väčšinou iba v piatok, prípadne ešte nejaké iné ryby).
* Iba prvý bod je reštriktívny, ostatné štyri sú ladené do pozitívna a nechávajú široký priestor vlastnej slobode a fantázii pri „konaní dobra“.
* Celý piatok je o pripomenutí si Ježišovho umučenia a smrti. O ničom inom. Má šancu byť dňom prežitým z lásky. Tento príspevok som napísal, lebo veľmi veľa ľudí sa naozaj spovedá, že „v piatok som jedol/jedla mäso“. Nie vždy to musí byť hriech. A nie vždy je prínosom, ak zvyk je železná košeľa.

autor: Maroš Peciar, SDB

4.časť - Kauza Mária

6. kapitola Čo s tým?

Ruženec

Cez tisícročia kresťania rozličnými spôsobmi prejavovali úctu k Panne Márii. Prví kresťania chodievali na miesta, ktoré sa spájali s jej životom. Egypťania sa ako prvý začali modlievať Pod tvoju ochranu. Na Západe zase vznikla antifóna Zdravas Kráľovná. Etiópčania zas rozvinuli bohatú tradíciu liturgických modlitieb k Márii a aj na ďalších miestach sa zachovalo ohromné mariánske dedičstvo.

Ruženec je však najpopulárnejším vyjadrením mariánskej úcty. Nie je to len modlitba stáleho a nezmyselného opakovania. V tomto zdanlivom opakovaní si vytvárame čas a priestor pre meditáciu a prežívanie Božích tajomstiev.

Slovko na záver

Pozrite, akú veľkú lásku nám daroval Otec: voláme sa Božími deťmi a nimi aj sme. (Jn 3,1) Máme milujúceho a vplyvného Otca. Uvedomme si, že máme po svojom boku najväčšiu oporu akú tu na tomto svete môžeme mať. Väčšiu protekciu už nikde nenájdeme. Je nám väčšou oporou ako všetko bohatstvo sveta, ktoré nás ľahko môže zviesť k Zlému chamtivosťou. Je nám väčšou oporou ako hociktorý iný človek, dokonca aj človek, ktorý nás má nadovšetko rád, ktorý by nám zniesol aj modré z neba. Už len kvôli tomu, že nám nemôže dať všetko, čo potrebujeme, akokoľvek by sa snažil. Jednoducho človek nemá také schopnosti. Boh je nám väčšou oporou aj kvôli tomu, že človek nie je na tomto svete večne a aj preto nechce, aby sme si život zakladali na ľuďoch, preto aby sme sa nesklamali a nezistili, že sme stratili zmysel života po strate blízkeho človeka. Tohto človeka stvoril Boh a poslal nám ho do cesty, aby sme už aj na tomto svete zakúsili Jeho lásku a starostlivosť v inej osobe s ktorou človek spojí svoj život. A v manželstve máme jedinečnú možnosť vidieť a chváliť Boha za to ako sa Jeho láska prejavuje na nás ľuďoch, keď sa naplní v oddanej láske dvoch ľudí, plodení a výchove detí - keď sa naplní v rodine. Lebo my všetci (Cirkev) sme jedna veľká rodina, o ktorú sa stará naša Matka a Kráľovná, spolu so všetkými svätými pod vedením nášho Boha, ktorý je sám vo svojej podstate svätou rodinou.

Toto však sa už nedá ozrejmiť žiadnymi faktami alebo dôkazmi. Božia láska sa nedá dokázať. Nedá sa vysvetliť tým, že si dokazujeme, že je vesmír a ako inak mohol vzniknúť, keď nie Bohom, a preto lebo,... Každý z nás, ale môžeme Božiu lásku zažiť na vlastnej koži. Boh sa prihovára každému z nás. My Ho však mnoho krát nemusíme počuť pre našu zaneprázdnenosť. Nesťažujme sa, že nič nehovorí, keď mu nedávame priestor. Mnohí ľudia Ho zažili. Zmenili dokonca svoj život až tak radikálne, že sa vzdali svojich zabezpečení a išli Mu slúžiť. Žeby to robili preto ,že sú fanatici a blázni? Museli zažiť niečo obrovské a silné, že to ich život zmenilo natoľko, že nehľadeli na to, čo ostatní hovoria, ale oddane slúžili Bohu.

Zisťujme a poznávajme Ho. Klopme a otvoria nám. Veď keď sa chalanovi páči dievča, či nepôjde za ňou a nesnaží sa dobíjať a prejavovať o ňu záujem? Boh sa nám zjavil. Ukazuje sa nám aj cez toto stretko. Teraz je rad na nás aby sme aj my vyvinuli úsilie a dovolili Mu vstúpiť. On príde rád, len Mu musíme dať vedieť, že o to stojíme. Žiaden otec neodoprie svojmu dieťaťu pomoc. O to s väčšou istotou nám pomôže, keď to isté nám v mene jej Syna vyprosuje aj naša Matka, ktorú má Boh nadovšetko rád.

Ale pozor, nemôžme si pomýliť zmluvu, ktorú nám ponúka Boh za obchodný kontrakt. Pri kontrakte ide o vlastníctvo, tovar a službu, práva a povinnosti, o tvoje a moje; pri zmluve nám Boh hovorí, Ja budem vaším Bohom a vy budete mojim ľudom, mojou rodinou. Pretože prostredníctvom zmluvy sa vytvára pokrvné príbuzenstvo.

Boh je rodina, ktorá má všetky zložky rodiny. Boh nás nadovšetko miluje a Mária sa u Neho za nás neustále prihovára. Ale nesedí len v Nebi na tróne ale schádza k nám(aj na zem) a radí nám(Lourdy, Fatima, Dechtice...). Možno po tomto stretku vyjdeš z miestnosti celý nadšený a budeš sa chcieť podeliť s ostatnými o svoje vedomosti alebo pocity a možno aj napriek tomuto stretku je ti to stále ťažké prijať a zdá sa ti to nemožné, neuveriteľné a vymykajúce sa zdravému rozumu.

Zdravý rozum

Ukážeme si to na troch jednoduchých príkladoch, ktoré myslím si že budú hovoriť za všetko.

Akej farby je papier, ktorý teraz držím v ruke(musím ho držať pri sviečke a so zhasnutým svetlom)? Všetci odpovedia, že biely. Nie je to, ale pravda, lebo ľudský mozog ho teraz určite vidí ako žltý, ale má už zafixované, že papier môže byť len a len biely.

A teraz si odpovedzme na otázku, akej farby je sneh. Všetci určite odpoviete, že biela. Ale nie je to tak. Správna odpoveď je, že sneh je modrej farby. Pozrime sa na tieto fotografie z digitálneho fotoaparátu [3]:

obr1. originálna fotografia

obr2. vyretušovaná fotografia

Na obr1 vidíme, že sneh je sfarbený do modra. Je to preto, že od snehu sa odráža obloha, ktorá je modrej farby a fotoaparát iba zobrazuje farby, ktoré sa mu do objektívu dostávajú. Preto sa pri fotení snehu používajú špeciálne filtre alebo už aj terajšie digitálne fotoaparáty sú nastavené tak, aby snímali sneh nabielo. Naopak v úplnej tme nevidíme nič preto, lebo všetko svetlo bolo pohltené a nemá sa čo odrážať. A ešte jedna vec, ktorú sme už asi zistili je, že ak by slnko svietilo ako táto sviečka na stretku, tak by sme videli veci úplne inými farbami. Preto sú farby, ktoré vidíme relatívne. Jednoduchá fyzika, ale ak to poviete niekomu kto sa do nej nerozumie, tak vám zaručujem, že vás na mieste vysmeje. A to len preto, že nemá základné vedomosti o pravdách fyzikálneho sveta odrazu svetla a pohlcovania farieb. (pre zaujímavosť si môžete pozrieť zopár optických klamov [4]).

Čo s tým?

Nemôžme sa teda spoliehať len na vlastné zmysly lebo dokonca ani to čo vidíme a máme priamo pred nosom, nemusí byť pravda. Už prví kresťania verili, že Panna Mária je naozajstnou Pannou – novou a neporušenou Evou, je našou milujúcou Kráľovnou, ktorá sa za nás u nášho Otca prihovára a je aj archou novej, pre nás veľmi výhodnej Zmluvy, ktorú s nami uzavrel Boh na odpustenie našich hriechov a hriechov celého sveta.

Na utvrdenie, že Mária je stále s nami a vyprosuje nám milosti, vypočujme si ešte krátky úryvok z Vatikánskeho rádia z Lúrd roku 1963. (lurdske_uzdravenie.mp3) - http://www.nase-stretko.wz.cz/uploads_stretko/stretko_kauza_maria.rar

Spracoval Ladislav Rydzyk

Spracované podľa knihy Kto si, Mária? a Naša cesta do Katolíckej Cirkvi – Scott Hahn

[1] Scott Hahn - http://en.wikipedia.org/wiki/Scott_Hahn

[2] Kto si, Mária? - str. 31-35

[3] http://chcem.info/retus/aby-biely-sneh-bol-biely.php

[4] http://docs.google.com/Present?docid=dgh7nsc2_55d9mbb6&fs=true – pre užívateľov Gmailu alebo http://www.nase-stretko.wz.cz/uploads/opticke_klamy.pps

3.časť - Kauza Mária

Moc spoza trónu

Mnohí ľudia majú problém s uznaním Márie ako našej kráľovnej. Dokonca vznikajú aj rôzne bludné názory, že kresťania majú Máriu za modlu a vyvyšujú ju nad úroveň jej Syna. Dopomáhajú tomu aj rôzne mariánske púte a pobožnosti. Dokonca ani mnohí kresťania nevedia, prečo je Mária našou Matkou a Kráľovnou a prečo sa k nej „utiekame“. Vysvetlíme si to.

Aby sme to celé pochopili, je si dôležité uvedomiť, že Ježiš sa narodil z Dávidovho rodu. Ako vieme, už v Starom zákone sa prorokovalo, že z Dávidovho rodu vzíde mocný kráľ, ktorý bude panovať nad národmi žezlom železným (Ž 2,8-9).

V národoch starovekého Blízkeho východu vládol kráľ. Okrem toho sa vo väčšine kultúr praktizovalo mnohoženstvo, takže daný kráľ mal často krát niekoľko žien. To spôsobovalo problémy predovšetkým s tým, koho má ľud uctievať ako kráľovnú. Čo však bolo dôležitejšie, ktorej syn zdedí právo byť následníkom trónu.

Vo väčšine krajín sa tento problém riešil zaužívaným zvykom a to tak, že ako kráľovnú uctievali kráľovu matku. Tým sa aj zabezpečovala kontinuita následníka dynastie. Tento úrad kráľovnej matky sa ujal na začiatku dávidovskej dynastie, kedy namiesto Šaula nastupuje kráľ Dávid (podrobnosti v Prvej knihe Samuelovej). Dávidov prvý nástupca Šalamún, vládne po pravici so svojou matkou Betsabe. Gebirah alebo inak aj kráľovná matka sa teda objavuje v celých dejinách monarchie až do jej zániku.

Gebirah nebol len titul ale bol to post s veľkou autoritou. Pouvažujme nad nasledujúcou pasážou, ktorá sa odohrala počas Šalamúnovej vlády: Potom Betsabe vošla ku kráľovi Šalamúnovi prihovoriť sa u neho za Adoniáša. Kráľ jej vstal v ústrety, uklonil sa jej a sadol si na trón. Pre kráľovu matku postavili trón, posadila sa mu po pravici a vravela: "Jedinú maličkú prosbu mám k tebe neodmietni ma!" Kráľ jej povedal: "Žiadaj si, matka, neodmietnem ťa!" (1Krn 2,19-20) Tento krátky úryvok napovedá o dvornom protokole a štruktúre moci v Izraely. Kráľovná matka pristupuje k synovi, aby sa prihovorila za niekoho iného. Ďalej si všimnime, že Šalamún vstal zo svojho trónu a posadil ju po svojej pravici. Ktokoľvek iný by sa musel podľa protokolu v kráľovej prítomnosti postaviť a dokonca aj od jeho manželiek sa vyžadovalo aby sa mu uklonili (1Krn 1,19). Šalamún však vstal a uctil si ju. Aj keď ide o dvorný rituál, čosi nám to hovorí o jeho postavení k matke.

Predovšetkým hovorí o tom, že jeho moc a autoritu žiadnym spôsobom neohrozovala. Skláňa sa k nej, ale ostáva panovníkom. Ona si sadla po jeho pravici a nie naopak. Predsa však rešpektuje jej žiadosť, nie zo zákonnej poslušnosti ale zo synovskej lásky. To vedel aj Adoniáš a podišiel najskôr za Betsabe aby sa za neho prihovorila – veď teba neodmietne. Hoci bol Šalamún po formálnej stránke jej nadriadený, od prirodzenosti zostával jej synom. Dávidova ríša nachádza svoje dokonalé naplnenie vo vláde Ježiša Krista – kráľ z Dávidovho rodu nikdy nebol bez kráľovnej: kráľovnej matky. (Tu môžeme lepšie pochopiť prvý zázrak, ktorý sa udial v Káne Galilejskej z nového pohľadu)

Cirkevné dogmy o Márii

Zadefinujme si teda pojem dogma. Je to záväzná, normatívna výpoveď v oblasti viery. Alebo inak, vo svojom diele Kríza v katechéze pápež Benedikta XVI. povedal, že: „Dogma nie je podľa definície nič iné ako vysvetlenie Písma“. Ak to zhrnieme dokopy, hovoríme teda o neomylnom cirkevnom výklade Písma.

Nepoškvrnene počatá

Cirkev vyhlásila dogmu o Máriinom nepoškvrnenom počatí až v roku 1854. Medzitým niektorí kresťania a dokonca aj svätci vyjadrovali obavy , že ak by Mária bola bez hriechu od chvíle počatia, tým by sa anulovala jej ľudská prirodzenosť alebo Kristovo dielo spásy. Pápež Pius IX. tieto obavy úplne odmietol keď formálne definoval dogmu, že „preblahoslavená Panna Mária bola v prvej chvíli svojho počatia osobitnou milosťou a výsadou všemohúceho Boha, vzhľadom na zásluhy Ježiša Krista, Spasiteľa ľudského pokolenia, uchránená a nedotknutá od akejkoľvek škvrny dedičného hriechu“(Ineffabilis Deus). Toľko teda oficiálna dogma Cirkvi.

Ide vcelku o jednoduchú vetu, ale veľmi obsažnú. V nej sa zdôrazňuje že jej nepoškvrnenosť nie je jej zásluhou ale, že to je Božím dielom. Chce tým povedať, že Máriu pred tým jednoducho uchránil.

Dokonca aj dnes môžeme analogicky vidieť, že Kristus zachraňuje niektorých hriešnikov oslobodením a iných ochranou. Mnohí ľudia sa odvracajú od svojich hriešnych návykov cudzoložstva, drog potom, čo prijmú milosť obrátenia. Ježiš sám konal takéto veľké skutky tým, že ľudí okolo seba uzdravoval a kriesil z mŕtvych. Prečo by bolo teda nemožné, aby bola Mária počatá bez dedičného hriechu? Čiže musíme pripustiť, že možné to je!

Mária je síce stvorením, ale je aj Ježišovou matkou a on dokonale vyplnil štvrté prikázanie, že si ju má ctiť. Uctil si ju spôsobom, ktorým by si uctil každý z nás svoju matku, ktorú má rád.

Panna

Prvý kresťania túto pravdu o panenstve potvrdzujú. Prečo Cirkev vždy trvala na tom, aby kresťania verili, že sa Ježiš narodil z Panny? Odpoveď je: preto, že Máriino panenské materstvo je zárukou Ježišovej božskosti a ľudskosti. Aby sa mohlo Kristovo telo zjaviť ako skutočné telo, narodil sa zo ženy. Aby sa zjavilo jeho božstvo, narodil sa z panny (Summa Theologica 3,28 a.2 – Tomáš Akvinský). A ako sme už spomínali aj skôr, Máriino panenstvo je kľúčové aj pre pochopenie Tradície, že Mária je nová Eva.

Ak chceme v Písme nájsť implicitný „dôkaz“ na túto tému, pozrime si prvú kapitolu Lukášovho evanjelia, kde poslal Boh anjela Gabriela do galilejského mesta, ktoré sa volá Nazaret, k panne zasnúbenej mužovi z rodu Dávidovho, menom Jozefovi. A meno panny bolo Mária. A Mária povedala anjelovi: „Ako sa to stane, veď ja muža nepoznám? (Lk 1,26-34)

Nebola by to Máriina čudná otázka, ak by Mária plánovala mať s Jozefom normálny manželský vzťah? Veď anjel jej len povedal, že počne syna, čo je v manželstve úplne bežné. Pre ňu to však bolo zjavne nemožné. Za jej otázkou sa skrýva nevyslovené presvedčenie, že aj keď bola zasnúbená, nebude mať možnosť počať. Niektorí komentátori sa domnievajú, že Mária v mladosti zložila sľub panenstva. V týchto časoch už boli ľudia, ktorí sa na túto cestu vydali. Medziiným sa o takomto sľube zmienili aj Ježiš s Pavlom, dokonca to bolo bežným zvykom u niektorých vtedajších izraelských siekt. Je teda veľmi pravdepodobné, že Mária mala tento sľub panenstva.

V každom prípade z Písma a Tradície je jasné, že Mária žila svoje panenstvo až natoľko, že pre všetky generácie sa stala jej zosobnením. Ak sa teda niekde spomína panna, je jasné, že sa nemyslí na nikoho iného ako na Pannu Máriu.

Nanebovzatie Panny Márie

Potom sa na nebi ukázalo veľké znamenie: Žena odetá slnkom, pod jej nohami mesiac a na jej hlave veniec z dvanástich hviezd. (Zjv 12,1) Kristus vyzdvihol archu novej zmluvy, aby prebývala v nebeskom Jeruzaleme. Túto skutočnosť nazývame nanebovzatie. Mária bola na konci svojho života vzatá s telom i dušou do neba.

Uvediem len jeden z viacerých dôvodov prečo tomu veríme. Písomné dôkazy o tejto dogme siahajú do štvrtého storočia. Neexistujú ani nijaké doklady o tom, že by toto učenie počas obdobia cirkevných Otcov niekto závažne napadol alebo o ňom vyvolal polemiku. A čo je veľmi pozoruhodné, dokonca to neurobila ani Cirkev či mesto, ktoré by vlastnilo nejaké pozostatky po Panne Márii. V prvotnej Cirkvi mestá medzi sebou súperili o to, v čom vlastníctve budú pozostatky veľkých apoštolov a mučeníkov. Ak by Máriine pozostatky ostali na zemi, určite by mali obrovskú cenu. Pátranie po jej relikviách a ich prenášanie z mesta do mesta by bolo veľmi dobre zmapované. Historické záznamy však opäť neposkytujú ani náznak existencie Máriinho relikviára – okrem prázdneho hrobu a o ten sa sporia dve mestá.

Reči o modle

Niektorí nekatolíci a dokonca aj „nevysporiadaní“ katolíci namietajú, že všetky mariánske dogmy vedú len k zvelebovaniu Panny Márie, čiže k modlárstvu. Cirkev jej však v skutočnosti vzdáva úctu (KKC 971), ako najväčšej zo svätých, ale klaňanie a chválu vyhradzuje len Bohu. Mária je majstrovským Božím dielom.

Bol si už niekedy v galérii, keď bol prítomný aj umelec vystavujúci svoje dielo? Myslíš, že by ho urazilo, kebyže si prehliadaš to čo on považuje za svoje dielo? Myslíš si, že by ti zazlieval, že si obhliadaš jeho dielo a nie jeho? V žiadnom prípade. Ten umelec by bol skôr poctený tým, že jeho dielu venuješ pozornosť a túto poctu by takisto aj prijal. A podobne to môžeme vztiahnuť aj na Pannu Máriu, pretože ona je od samého začiatku až do konca Božím dielom.

Alebo ak by niekto chcel pochváliť dieťa matky. Prerušila by ho slovami: „No ta mne pochvaľ, šak ja ho vychovala“? Vôbec, veď rodič vie, že keď niekto pochváli jeho dieťa, chváli tým aj jeho. Obdobne prijíma chválu a poctu Boh, keď niekto chváli jeho deti.

Ekumenizmus

Skúsme sa ešte aspoň okrajovo dotknúť otázky, či katolícka náuka neprekáža jednote kresťanov. Mnohí, aj kresťanský teológovia tvrdia, že by sme nemali prikladať až taký význam mariánskej úcte v záujme priblíženia sa protestantským cirkvám. Treba ale pripomenúť, že tu nejde v tejto súvislosti o úpravy pokladu viery, zmeny významu dogiem, vypúšťanie podstatných slov alebo prispôsobenie pravdy dobovému vkusu. Jednotu, ktorú chce Boh, možno uskutočniť len spoločným prijatím obsahu zjavenej viery.

2.časť - Kauza Mária

Mária ako Nová Eva

Mária bola v Božom pláne vyvolená a predpovedaná už od okamihu, keď Boh stvoril muža a ženu. Prví kresťania pokladali Máriu a Ježiša za opakovanie Božieho prvého stvorenia. Svätý Pavol hovorí o Adamovi ako o predobraze Ježiša (Rim 5,14) a o Ježišovi ako o novom Adamovi alebo o „poslednom Adamovi“ (1Kor 15,21-22, 45-49).

Prví kresťania pokladali začiatok knihy Genezis, kde sa píše o stvorení a o páde a o prísľube vykúpenia za natoľko kristologický, že ho nazvali protoevanjeliom – tzn. prvým evanjeliom. Hovorí o tom aj svätý Pavol a iní cirkevní otcovia a naznačuje to aj celý Nový zákon. Uvediem dva príklady: Ježiš bol napríklad podobne ako Adam skúšaný v záhrade – v Getsmenskej. Aj Ježiš podobne ako Adam upadol do hlbokého spánku smrti, aby z jeho boku vzišla nová Eva (Jn 19,26-35), jeho nevesta Cirkev.

Tento motív sa nikde inde tak nerozvíja ako v evanjeliu podľa Jána. Svoje evanjelium začína narážkou spojenou s knihou Genezis: „na počiatku“. Skúsme si tieto dva úryvky porovnať:

· Genezis (1,1): Na počiatku stvoril Boh nebo a zem.

· Ján (1,1): Na počiatku bolo Slovo a Slovo bolo u Boha

V oboch prípadoch sa hovorí o novom začiatku, o novom stvorení.

· Genezis (1,3-5): Boh stvoril svetlo aby svietilo v tmách

· Ján (1,4-5): v ňom bol život a život bol svetlom ľudí. A svetlo vo tmách svieti, tmy ho neprijali.

· Genezis (1,2): Duch Boží sa vznášal nad vodami

· Ján (1,32-33): Ján tam hovorí o Duchu, ktorý sa zjavil v podobe holubice nad vodou krstu

Stvorenie hmoty sa uskutočnilo, keď Boh vdýchol svojho Ducha nad vodou. Obnova stvorenia prichádza udeľovaním krstu vo vode.

Počítanie dní

A ďalej Ján píše „na druhý deň“ (Jn 1,29), keď sa Ježiš stretáva s Jánom Krstiteľom.

„V nasledujúci deň“ (Jn 1,35) Ján uvádza príbeh o povolaní prvých učeníkov.

„Na druhý deň“ (Jn 1,43) sa dozvedáme, ako Ježiš povoláva ďalších dvoch učeníkov.

Čiže keď to prvé rozprávanie o Mesiášovi počítame ako prvý deň, dostávame sa teraz ku štvrtému dňu.

Ďalšiu udalosť uvádza Ján slovami „na tretí deň“ (Jn 2,1). Keďže už vo svojom rozprávaní tento deň už prešiel, iste potom myslel na tretí deň od štvrtého, čo nás privádza k siedmemu dňu. A tu Ján svoje počítanie dní končí.

Nie je vám to nejaké povedomé. Jánov príbeh o novom stvorení má presne toľko dní ako dielo v knihe Genezis o stvorení sveta. A keďže vieme, že siedmy deň v stvoriteľskom pláne Boha bol významný (deň odpočinku, znamenie zmluvy – pozri Ex 31,16-17), môžeme si byť teda istý, že nech sa stalo na siedmy deň u Jána čokoľvek, bolo to veľmi zaujímavé.

Svadba v Káne - prvé zo znamení

Prečítajme si teda úryvok z Písma: Na tretí deň bola v Káne Galilejskej svadba. Bola tam aj Ježišova matka. Na svadbu pozvali aj Ježiša a jeho učeníkov. Keď sa minulo víno, povedala Ježišovi jeho matka: „Nemajú vína." Ježiš jej odpovedal: „Čo mňa a teba do toho, žena? Ešte neprišla moja hodina." Jeho matka povedala obsluhujúcim: „Urobte všetko, čo vám povie!" (Jn 2,1-5)

Aby sme prišli k podstate veľkej udalosti, ktorá sa tam udiala, budeme si musieť najprv vysvetliť o čom a ako sa Ježiš zhováral so svojou matkou.

Svadobná hostina v židovskej kultúre tých čias trvala týždeň, a predsa sa dozvedáme, že víno sa minulo veľmi skoro. Veľa ľuďom sa zdá, že Ježiš reagoval na Máriinu poznámku, „Nemajú vína." , neprimerane: : „Čo mňa a teba do toho, žena? Ešte neprišla moja hodina."

Aby sme však pochopili Ježišovu zdanlivo prehnanú reakciu, musíme porozumieť výrazu: „Čo mňa a teba do toho“. Za Ježišových čias to bola bežná židovská a grécka fráza. Nachádzame ju na viacerých miestach Starého i Nového zákona, ako aj v nebiblických prameňoch. Na všetkých týchto miestach neznamená neúctu alebo výčitku, ale skôr naopak: úctu a poníženosť. Skúsme pouvažovať nad veršom Lk 8,28:

Keď zbadal Ježiša, skríkol, padol pred ním a zvolal veľkým hlasom: „Čo ťa do mňa, Ježiš, Syn najvyššieho Boha? Prosím ťa, nemuč ma!" Týmito slovami diabol uznáva Ježišovu moc nad človekom a nad sebou. A zvolaním „Prosím ťa, nemuč ma“ potvrdzuje, že musí vykonať, čo mu Ježiš prikázal.

Vráťme sa ešte k okamihu, keď Ježiš oslovil matku: žena. Môže sa zdať, že to bolo od neho vyjadrením neúcty. Treba však pripomenúť, že Ježiš za celý svoj život neporušil zákon a navyše nám pritom uniká fakt, že bol bez hriechu. Dokonca oslovil Máriu ako „ženu“ aj v úplne odlišnej situácii. Keď zomieral na kríži, nazval ju ženou a dal ju za matku Jánovi (Jn 19,26).To znamená, že je nepravdepodobné aby sa v tomto previnil voči štvrtému prikázaniu. Prečo sa teda takto vyjadril?

Toto oslovenie upozorňuje na ďalšiu podobnosť s knihou Genezis. „Žena“ je meno, ktoré dáva Adam Eve (Gn 2,23). Ježiš teda oslovuje Máriu ako Evu nového Adama, čím svadobná hostina, na ktorej sa zúčastňujú, nadobúda úplne nový význam.

Mária je „Ježišovou nevestou“. Asi sa ti zdá, že sa to tu už trocha zvrhávaJ. Poďme si ale prečítať čo napísal prorok Izaiáš, keď prorokoval, čo sa stane: Už ťa nebudú volať Opustená a tvoju krajinu nebudú volať Spustošená, lebo teba budú nazývať Mám v nej záľubu a tvoju krajinu Vydatá, veď sa zaľúbilo v tebe Pánovi a tvoja krajina dostane manžela. Ako si vezme mladík pannu, tak si ťa vezme tvoj staviteľ, a ako sa teší ženích neveste, tešiť sa bude tvoj Boh. (Iz 62,4-5). Týmto sa malo ďalej naplňovať to, čo Izaiáš predpovedal. Tak to len na vysvetlenie jedného z mnohých pomenovaní Márie.

V Káne teda nová Eva radikálne zmenila rozhodnutie prvej Evy. Práve žena zviedla v záhrade starého Adama a práve žena naviedla nového Adama na prvé slávne dielo.

Postava Evy sa neskôr v Novom zákone opäť zjavuje v Knihe zjavenia, ktorá sa pripisuje taktiež evanjelistovi Jánovi. Tam sa Eva stretáva zoči-voči starému hadovi, ktorý sa volá diabol (12,1; 9), ktorý si veľmi dobre pamätá na proroctvo z knihy Genezis 3,15. Obrazy zjavenia však predstavujú aj novú Evu, ktorá porodila syna a ten má panovať nad všetkými národmi.(12,5) Tým dieťaťom nie je nik iný ako Ježiš a ženou Panna Mária.

Paralely medzi Jánovým evanjeliom a Knihou Genezis sú pozoruhodné. Skeptici povedia, že to kľudne môže byť len výplod fantázie. Nie je to celkom tak. Už prví kresťania, počnúc tými, ktorí mali k apoštolovi Jánovi najbližšie, hovorili o akejsi novej Eve. Sú zachované dokumenty svätého Justína (Dialógy s Tryfónom), sv. Ireneja z Lyonu (Proti bludom), neskôr Tertuliána, sv. Augustína, sv. Tomáša Akvinského a mnohých ďalších, ktorí sa zaoberali touto témou.[2] Všetci títo učitelia jasne spoznali posolstvo novej Evy: poslúchať Boha, ktorý je jej Synom, jej Manželom, jej Otcom. Tak ako Ave, ktorým oslovil archanjel Máriu, je opakom mena Eva, takisto je Mária opakom náklonnosti k Zlému, ktorú na nás uvalila Eva a nahradila ju ochotou poslúchať Boha.

Mária ako Archa zmluvy

Čo je archa zmluvy? Najprv si povieme ako vyzerala.

Archu obklopoval shekinah, tzn. oblak slávy a bol znamením prítomnosti Boha. V nej boli kamenné tabule desatora, ktoré Boh sám napísal. Taktiež tam boli aj pozostatky manny, pokrmu, ktorým Boh sýtil svoj ľud počas putovania po púšti. A uchovávala sa v nej aj Áronova palica, symbol kňazského úradu. Bola vyrobená z akáciového dreva tvaru kvádra, zdobili ju zlaté ornamenty a zatieňovali ju vyrezávaný cherubíni.

Je to najposvätnejší predmet v starovekom Izraeli, ktorí bol stratený okolo roku 587pnl. Keď prišli babylonský dobyvatelia zničiť Šalamúnov chrám kde bola uložená, prorok Jeremiáš ju skryl, aby ju uchránil pred znesvätením. Odvtedy ju nikto nevidel.

A zrazu prichádza Ján a píše: A v nebi sa otvoril Boží chrám a v chráme bolo vidieť archu jeho zmluvy. A nastali blesky, burácanie, zemetrasenie a veľké krupobitie.(Zjv 11,19). Predstavte si teraz, že ste židom, ktorý žije v prvom storočí. Archu ste nikdy nevideli, no celé vaše náboženstvo a kultúra vás učia, že máte túžiť po jej návrate do chrámu. Ján akoby chcel čitateľa pripraviť na čosi výnimočné, vystupňované zemetraseniami a krupobitím, ktoré to všetko sprevádzajú. Vystupňované napätie je takmer neznesiteľné. Aj čitateľ už chce vidieť archu, tak ako ju vidí Ján.

To čo nasleduje nás však môže vyviesť z miery. Po všetkom tom stupňovaní napätia, prichádza zrazu skok a jedenásta kapitola končí. Tu je si dobré ozrejmiť, že rozdelenie písem z Biblie do kapitol je umelé a vytvorili ho pisári v stredoveku. Čiže ani v Jánovej apokalypse kapitoly neboli ale išlo o ucelené rozprávanie. Preto Jánove rozprávanie v nasledujúcej kapitole pokračuje ďalej, akoby jedenásta kapitola bola bezprostredným úvodom k tomu čo sa má stať.

Čítajme teda ďalej: Potom sa na nebi ukázalo veľké znamenie: Žena odetá slnkom, pod jej nohami mesiac a na jej hlave veniec z dvanástich hviezd. Bola ťarchavá a kričala v bolestiach, lebo mala rodiť.(Zjv 12,1-2) Ján nám ukázal archu zmluvy – a tou je žena, ktorá rodí dieťa. Ján chce v žene Apokalypsy úmyselne vyvolať predstavu Evy, matky všetkých žijúcich, na ktorej sa napĺňajú Božie slová z knihy Genezis (3,16): Žene povedal: "Veľmi rozmnožím tvoje trápenia a ťarchavosť; v bolesti budeš rodiť deti.“

I porodila syna, chlapca, ktorý má železným žezlom panovať nad všetkými národmi (Zjv 12,5). Je to jasnou narážkou na knihu Žalmov (2, 7.9) "Ty si môj syn. Ja som ťa dnes splodil. Budeš nad nimi panovať žezlom železným a rozbiješ ich jak hrnce hlinené." Dieťa o ktorom sa píše nemôže byť nik iný ako Ježiš Kristus a teda žena, ktorá ho porodila je Panna Mária.

Veľký drak

Ďalej v tomto výjave vystupuje aj veľký drak, ten starý had, ktorý sa volá diabol a satan, čo zvádzal celý svet (Zjv 12,9). Opäť ďalšia narážka na hada z Edenu.

V zjavení sa ďalej spomína diablov spojenec – šelma, ktorá vystupuje z mora: Videl som vystupovať z mora šelmu, ktorá mala desať rohov a sedem hláv; na rohoch desať diadémov a na hlavách rúhavé mená.(Zjv 13,1). Aj táto zodpovedá skutočnej postave. Najprv si vysvetlime, čo znamená pojem šelma. Zo siedmej kapitoly Knihy proroka Daniela vieme, že podľa proroctva šelma symbolizuje dynastiu. A rohy sú bežným symbolom jej moci.

Ktorá dynastia teda v prvom storočí najviac ohrozovala príchod Kráľa Ježiša? Hovorí nám to Matúšovo evanjelium v druhej kapitole: boli to Herodesovci. Herodes nebol Žid a k svojej moci sa dostal vyvraždením všetkých potomkov následníkov trónu Hasmoneoncov, nehovoriac o tom, že zavraždil vlastnú manželku, troch synov, svokru(to sa ešte pochopiť dá J) a nemluvňatá v Betleheme na to aby sa uistil, že sa nenarodí kráľ, ktorý bude väčší ako on.

Sedem Herodesovcov vládlo po zakladateľovi Antipasovi a od Júlia Gaia po Vespiána bolo v Ríme desať cisárov počas vlády dynastie Herodesovcov. Šelma s desiatimi rohmi a a siedmimi hlavami nápadne pripomína sedem korunovaných Herodesov, ktorí sa dostali k moci pomocou dynastie desiatich cisárov.

Mária ako archa

Ako môže byť táto žena zároveň aj archou? Aby sme to pochopili, musíme najprv vedieť, čím bola archa taká vzácna. Nebolo to zlatými ornamentmi alebo akáciovým drevom. Nech už archu posväcovalo čokoľvek, Máriu to posväcovalo o to viac. Ak sa v prvej arche ukrývalo Božie slovo na kameni, v Máriinom tele prebývalo vtelené Božie slovo (a Slovo sa Telom stalo a prebývalo medzi nami). Ak bol súčasťou prvej archy zázračný chlieb z neba, v Márii spočíval Chlieb života (Ježiš v Eucharistii). Ak sa v prvej arche nachádzala palica dávneho kňaza, v Máriinom tele prebývala božská osoba večného a najväčšieho kňaza Ježiša Krista.

Popri Jánovi, ďalší z evanjelistov, ktorý používa vo svojich spisoch narážky na archu je Lukáš. Teológovia celé stáročia žasnú, ako Lukášovo evanjelium ide ruka v ruke s kľúčovými textami Starého zákona.

Jedným z prvých príkladov jeho rozprávania je príbeh o tom, ako Mária navštívila Alžbetu. Lukášov jazyk akoby kopíroval opis Dávidových ciest v Druhej Samuelovej knihe, keď priniesol archu do Jeruzalema. Príbeh sa začína tým ako Dávid vstal a odišiel (2Sam 6,2). Lukášovo rozprávanie o navštívení sa začína podobne: Mária sa vydala na cestu a ponáhľala sa (1,39).

Obaja sa dostali do hornatého judejského kraja. Dávid svoju nehodnosť vyznáva slovami: "Akože príde Pánova archa ku mne!" (2Sam 6,9) – slovami ako ozvenu opakuje Alžbeta, keď k nej príde Mária: „Čím som si zaslúžila , že matka môjho Pána prichádza ku mne?“(Lk 1,43). Všimnite si podobnosť týchto viet.

Ďalej sa ešte dočítame, že Dávid tancoval od radosti, že je pri arche (2Sam 6,14.16) a podobné vyjadrenie nachádzame pri opise, ako sa dieťa pohlo v Alžbetinom lone (Lk 1,44).

Napokon archa zostala v hornatom kraji tri mesiace (2Sam 6,11), presne toľko, čo Mária strávila u Alžbety (Lk 1,56).

1.časť - Kauza Mária

kompletné materiály sú na tejto linke: http://www.nase-stretko.wz.cz/uploads_stretko/stretko_kauza_maria.rar

Kresťanmi oslavovaná, protestantmi „zatracovaná“

Úvod

Protestantskí duchovní sa poväčšine vyhýbajú čo i len spomenúť Ježišovu matku. Úctu k nej pokladajú za modlárstvo, ktoré Máriu stavia medzi Boha a človeka alebo ju vyvyšujú na úkor Ježiša. Dokonca aj mnohí kresťania zanechali mariánsku úctu buď kvôli dobre mieneným, no pomýleným polemikám alebo jednoduchou nevedomosťou.

To isté využil vo svojom trháku roka 2006 autor knihy Da Vinciho kód Dan Brown. O tejto téme v Cirkvi už boli rôzne polemiky a kvôli nej sa dokonca aj Cirkev rozdelila. Kde je pravda. Môžeme ju nájsť? Pozrime sa teda na to ako to celé vidí a vysvetľuje Cirkev.

Scott Hahn [1] (konvertoval z protestantizmu ku katolicizmu v roku 1986) vo svojej knihe Kto si Mária? Božia Matka v Božom slove skúma úlohu Márie v Cirkvi podľa Biblie. Zakladá si na princípe sv. Augustína, že nový zákon je skrytý v Starom a Starý zákon je zjavný v Novom, kde sa Mária nachádza ako predobraz v starozákonnej Eve, v arche zmluvy a v kráľovnej matke na Dávidovom tróne.

Toto stretko môže slúžiť aj ako malý základ do štúdia teológie, mariológie a typológie. Rozprávanie o biblických predobrazoch Márie a o cirkevných dogmách by mohlo vzbudiť záujem a nadšenie. Iba štúdiom, rozjímaním a modlitbou táto zjavená pravda v nás vzbudí úctu a lásku k Márii, Matke a Kráľovnej, a následne lásku k milosrdnému Bohu, ktorý nám ju daroval.

Cieľom je:

· objasniť si v čo veríme

· nadobudnúť vedomosti prečo v to veríme

· zaujať správny postoj k Márii

· hlbšie si uvedomiť ako k nám hovorí Boh cez Sväté písmo

Zistíme, že Mária má veľkú úlohu v Božom pláne. Ona totiž napĺňa stránky Sv. písma od začiatku prvej knihy až po koniec poslednej. Bola v Božom pláne od začiatku čias tak ako aj apoštoli a Cirkev a Spasiteľ a bude v ňom aj vo chvíli keď sa všetko naplní.

„V tebe urobil Všemohúci veľké veci. Chcem o nich rozjímať a chváliť ho za ne.“ – Sv. Terézia z Lisieux.

1.kapitola Trocha teórie na začiatok

Matky a deti sú počas prvých deviatich mesiacov života úzko spojené. Neskôr po narodení a počas života dieťaťa matka väčšinou odvracia pozornosť od seba a upriamuje ju na dieťa. Ak všetky matky dávajú samy seba, Mária ako matka nás všetkých dáva ešte viac. Ak všetky matky odvracajú svoju pozornosť na dieťa, ona ešte viac. Toto sú veľakrát typické kázne, ktoré mňa konkrétne dosť „hnevali“. Ako to môžu kňazi tvrdiť? Odkiaľ sú si taký istý o tom, že Mária je takou matkou, keď sa Biblia o tom zjavne nezmieňuje? Ako to môžeme skúmať a spoznávať?

Aby sme pochopili Božiu Matku, musíme začať najprv od Boha. Boha však nemôžeme definovať pojmami niečoho svetského, napríklad keď ho dávame do súvisu so stvorenstvom. Hoci je večný a je Stvoriteľ, nie je večný Stvoriteľ, pretože stvorenie je časné a Boh presahuje všetok čas. Hoci Boh je Vykupiteľ a Posvätiteľ, nedefinuje to jeho večnú identitu, ale iba časť jeho diela. Všetky tieto pojmy sú závislé od stvorenia.

Kto je Boh?

Nepohneme sa ďalej pokiaľ sa nebudeme ochotný venovať do určitej miery aj teológii.

Ako teda môžeme poznať, kto naozaj Boh je? Najskôr tak, že nám zjavil sám seba. V evanjeliu sv. Matúša (28,19) Ježiš prikázal apoštolom, aby krstili „v mene“ Najsvätejšej Trojice: Otca, Syna a Ducha Svätého. Je dôležité si všimnúť, že o nej nerozpráva ako o troch pomenovaniach, ale ako o jednom mene. V kultúre starovekého Izraela jedno meno prináležalo jednej bytosti. Toto meno teda zjavuje, kým je Boh od večnosti. Je Otec, Syn a Duch Svätý.

Niektorých to zvádza si myslieť, že tieto pomenovania sú analógiou s pozemskými úlohami v rodine. Sú to ale len metafory pre niečo božské a večné. Pápež Ján Pavol II. sa vyjadril takto:“ Boh vo svojom najhlbšom význame nie je samotár, ale rodina, pretože má v sebe otcovstvo, synovstvo a podstatu rodiny, ktorou je láska“(Puebla, 1979). Boh je rodina. Od večnosti Boh sám vlastní základné atribúty rodiny, Najsvätejšia Trojica ich vlastní dokonale. Aj pozemské rodiny tieto atribúty majú, ale majú ich nedokonalé.

Stvorenie nám čosi hovorí o svojom Stvoriteľovi. Aj umelecké dielo vždy odhalí časť zo svojho autora. Teda o tom, kto Boh je, sa môžeme dozvedieť viac, keď budeme pozorovať, čo robí. Toto platí aj naopak. Môžeme sa dozvedieť viac o stvorení, vykúpení a o Božom diele, keď ich budeme skúmať vo svetle sebazjavenia Boha. Tajomstvá Boha a tajomstvá stvorenstva sa teda vzájomne dopĺňajú. V KKC sa hovorí: “Božie diela zjavujú, kto je Boh sám v sebe, a naopak, tajomstvo jeho vnútorného bytia osvetľuje chápanie všetkých jeho diel. Podobne je to aj medzi ľudskými osobami. Osoba sa prejavuje vo svojom konaní, a čím lepšie poznáme nejakú osobu, tým lepšie chápeme jej konanie“(236)

Zmluva

Čo je zmluva? V dnešnej dobe sa tento termín viaže skôr s kontraktom. Táto otázka nás však vedie k skutočnosti o ktorej sme už dnes hovorili: k rodine. Na starovekom blízkom východe bola zmluva posvätným príbuzenským zväzkom založeným na slávnostnej prísahe, ktorá človeka uvádzala do rodinného zväzku s inou osobou alebo kmeňom. Boh svojou zmluvou s Adamom, Noemom, Abrahámom, Mojžišom a Dávidom postupne pozýval ľudí do svojej rodiny. Každá táto zmluva sa však vinou ľudského hriechu porušila. Boh bol verný neustále, ale človek nie. Ako teda ľudstvo mohlo dodržať časť svojej zmluvy aby bola navždy platná? To si vyžadovalo človeka, ktorý je bez hriechu a taký verný ako Boh. Preto sa Boh vo svojej novej a večnej zmluve stal človekom v Ježišovi Kristovi a ustanovil zmluvu, ktorou sa stávame súčasťou Jeho rodiny: Božej rodiny v ktorej sme Božími deťmi. Prišiel lebo nás miluje a vedel, že my sami nie sme za žiadnu cenu schopný tú zmluvu spečatiť.

V tejto rodine je Otec Boh, Syn Ježiš, my ako deti. Nechýba tam niečo? Matka. Celé Písmo, všetky predobrazy, celé stvorenie hovoria, že nijaká rodina by nemala takto vyzerať – určite nie Božia zmluvná rodina. Vedeli to apoštoli a vedeli to aj prvé generácie kresťanov, preto jej obrazy maľovali v katakombách a zasväcovali jej svoje kostoly.

Pôvod Biblie

Keďže sa na tomto stretku budeme odvolávať na mnohé citáty z Písma, bude si dobré vysvetliť odkiaľ a ako sväté Písmo vzniklo – konkrétne Nový zákon.

Kanonizovaná forma Nového zákona sa dostala do svojej terajšej podoby na snemoch v Hippo (r. 393) a v Kartágu (r. 397). Obidva tieto snemy poslali svoje hodnotenia do Ríma k pápežskému schváleniu. Od roku 30 do roku 393 boli teda kresťania bez kanonizovanej formy nového zákona – a to je dosť dlhá doba. Okrem jednotlivých evanjelií existovali ešte ďalšie knihy o ktorých si ľudia vtedy mysleli, že sú inšpirované Duchom svätým ako napr. List Barnabášov, Hermov pastier a Skutky apoštola Pavla. A naopak, o niektorých knihách nového zákona ako napr. o Druhom liste Petra, o Júdovom liste a o Jánovom zjavení sa niektorí domnievali, že do kánonu by nemali byť zaradené. Je teda Biblia naozaj Bohom inšpirovaná?

Cirkev nás učí, že pápež je neomylná autorita tejto inštitúcie. Ako to vôbec môžeme tvrdiť? Veď človek je predsa len ľudská bytosť, ktorá má právo sa mýliť.

Stať z evanjelia Mt 16, 17-19 nám hovorí: „Ježiš mu povedal: „Blahoslavený si, Šimon, syn Jonášov, lebo ti to nezjavilo telo a krv, ale môj Otec, ktorý je na nebesiach. 18 A ja ti hovorím: Ty si Peter a na tejto skale postavím svoju Cirkev a pekelné brány ju nepremôžu. 19 Tebe dám kľúče od nebeského kráľovstva: čo zviažeš na zemi, bude zviazané v nebi, a čo rozviažeš na zemi, bude rozviazané v nebi.“ Týmto sa ukazuje akým spôsobom Ježiš Cirkev zakladá. Dal Šimonovi ti veci: za prvé, nové meno Peter (Skala), za druhé, sľub, že na ňom postaví svoju Cirkev a za tretie, kľúče od nebeského kráľovstva. Pozrieme sa v skratke na kľúče.

Keď Ježiš hovorí o kľúčoch Kráľovstva, odkazuje k dôležitému úryvku Starého zákona k prorokovi Izaiášovi 22, 20-22. Tu Ezechiáš, kráľovský dedič Dávidovho trónu a izraelský kráľ v Izaiášovej dobe, nahradil svojho starého správcu kráľovského domu (dnes by sme ho mohli pomenovať ako premiér) Sobnu novým správcom, Eliakimom. Každý mohol vtedy rozpoznať, kto z členov kráľovského kabinetu mal byť menovaný za nového premiéra, lebo mu bol daný kľúč od domu Dávidovho.

Týmto aj Ježiš zveruje Petrovi kľúče Kráľovstva, zriaďuje tiež úrad premiéra, ktorého úlohou je spravovať cirkev ako Kristovo kráľovstvo nebeské na zemi. Kľúče sú tým pádom symbolom úradu a primátu, ktorý má byť predávaný jeho následníkovi. Takýmto spôsobom to aj funguje po storočia.

Katolíci a aj protestanti sa jednoznačne zhodnú na tom, že Boh vybavil Petra neomylnosťou prinajmenšom dvakrát, a to keď písal (alebo diktoval) svoj prvý a druhý list. Keďže ho teda vtedy Boh vybavil neomylnosťou, keď učil autoritatívne prostredníctvom listov, prečo by ho nemohol ochrániť pred omylmi, keď vystupoval ako autorita Cirkvi? A podobne, keď toto umožnil Petrovi a ostatným jeho apoštolom, ktorí spisovali Písmo, prečo by nemohol spraviť to isté aj s jeho pokračovateľmi, zvlášť keď mohol predpokladať anarchiu keby to tak neučinil. A naviac ako by sme si mohli byť istí pravdivosťou dvadsiatich siedmych kanonizovaných kníh Nového zákona keby boli kanonizované omylným pápežom. A nezabúdajme pritom na to, že Boh s nami spečatil krvou Ježiša Novú zmluvu a týmto sme sa stali rodinou a my Jeho Božími deťmi. Tak aj preto je v Jeho najlepšom úmysle nám dopomáhať k tomu aby sme ho lepšie spoznali.

A hádam najväčší argument: je zjavné z celého Starého zákona ako Bohu záleží na tom aby jeho ľud žil v pravde a nie v bludoch. Mnohokrát zostúpil na zem v podobe hnevu, keď ľudia žili hýrivo alebo skĺzli k uctievaniu iných bohov (vyhnanie z raja, veľká potopa, Sodoma a Gomora, Ninive, klaňanie sa zlatému teľaťu, ...). Boh síce dopustí skúšky a trápenie, ale nenechá nás tápať v bludoch. Teda z tohto nám vychádza, že Písmo nevyhnute musí byť Božou inšpiráciou.

Pravda nie je redukovaná len na samotné Písmo. Miesto toho nám Biblia hovorí, že autoritatívne Božie slovo sa nachádza v cirkvi. Ide o posvätnú tradíciu (2Sol 2,15; 2Sol 3,6), zrovna tak ako to, čo cirkev učí (1Pt 1,25; 2Pt 1.20-21 a Mt 18,17). Čiže Božie slovo nie je len samotné Písmo ale aj posvätná tradícia cirkvi a cirkev samotná.

Stopy Božej lásky

Celé písmo teda môžeme vnímať ako príbeh Božích príprav a dovŕšenia majestátneho Božieho diela: definitívneho sebazjavenia Boha v Ježišovi Kristovi. A tak keď čítame Bibliu, musíme ju čítať súčasne na dvoch rovinách. Čítame ju v doslovnom slova zmysle ako každú literatúru. Čítame ju aj v duchovnom zmysle, čiže usilujeme sa pochopiť, čo nám Duch svätý chce cez toto slovo povedať (Katechizmus 115).

Prečítal niekto z vás celé Písmo? Je veľmi dôležité si uvedomiť, že človek bol stvorený na Boží obraz. Biblia je tiež obrazom toho aký je. Je taký aký sme aj my. Niektoré pravdy v Písme sú podané ako informácie pre čitateľa. Ale nie všetko sú informácie ako by si možno žiadali mnohí muži - smola. V Biblii sa prejavuje aj ženská stránka Boha. Teda veľa právd podáva v skrytej forme. Chce aby sme čítali medzi Jeho riadkami, hľadali Ho, spoznávali a milovali. Žena (a nie len ona) vie, že ju niekto miluje, keď sa o ňu niekto zaujíma. Nie je pre ňu dôkazom lásky to, že svojmu partnerovi povie po čom túži a on to vykoná, ale dôkazom je práve to, že sa muž o ňu zaujíma a číta jej myšlienky a plní jej sny.

V takomto prípade, ale nemôžme si Bibliu vykladať samovoľne, ale musíme sa opierať o vedomosti Cirkvi a cirkevných otcov, ktorí majú všetko bohatstvo zdelené cez Písmo, tradíciu a svojich predchádzajúcich apoštolov, keďže Písmo je popretkávané mnohými starovekými kultúrnymi symbolmi a predobrazmi.

Ježiš taktiež čítal Písma v duchovnom slova zmysle. O Jonášovi (Mt 12, 39-40), Šalamúnovi (Mt12, 42), chráme (Jn 2,19), a medenom hadovi (Jn 3,14), sa vyjadril ako o znameniach, ktoré boli jeho predobrazom. V evanjeliu podľa Matúša čítame, že Ježiš potešil učeníkov na ceste do Emauz, keď „počnúc od Mojžiša a všetkých prorokov, vykladal im, čo sa na neho v celom Písme vzťahovalo“ (Lk 24,27). Dozvedáme sa, ako po tomto čítaní sa učeníkom rozhorelo srdce. Cez Sväté písmo voviedol Ježiš svojich učeníkov do sveta, ktorý presahoval ich vnímanie.

Poznávanie predobrazov

Čo je teda predobraz? Predobraz je skutočná osoba, miesto, vec alebo udalosť v Starom zákone, ktorá vopred naznačuje niečo väčšie v Novom zákone. Veda, ktorá sa týmto zaoberá sa nazýva typológia.

Typológia má však aj veľa nástrah a jej zneužívaním, priviedlo veľa teológov do bludnej uličky a iných až k herézam. Preto sa typológia pri skúmaní biblických právd začína od konca. Odráža sa od nepohnuteľných právd a usiluje sa viac spoznať Boha, jeho cesty a jeho plán.

Najskôr je však potrebné zdôrazniť, že predobrazy nie sú vymyslené symboly. Ide o historicky predloženú skutočnosť. Napríklad od prvých kresťanov sa dozvedáme, že Jeruzalemský chrám bol predobrazom nebeského príbytku svätých v sláve (2Kor 5,1-2; Zjv 21, 10-11; 22), že Izrael bol predobrazom Cirkvi (Gal 6,16), že dvanásť starozákonných patriarchov bolo predzvesťou dvanástich novozákonných apoštolov (Lk 22,30).

Takisto Starý zákon priam oplýva mariánskymi predobrazmi. Predobraz Panny Márie nachádzame v Eve, matke všetkých žijúcich; v Sáre, manželke Abraháma, ktorá zázračne počala dieťa; v kráľovnej matke za vlády Izraela, ktorá orodovala u kráľa za ľud krajiny a v arche zmluvy, ktorá bola určená, aby nosila starú zmluvu bola predobrazom Panny Márie (Zjv 12, 13-14), ktorá mala nosiť novú zmluvu a ďalšie iné. Neskôr si o tom povieme podrobnejšie.

Zjavenia z Dechtic

zdroj: http://www.napri.sk/stranky/dechtice/uvod.html

Zjavenia Panny Márie - "Kráľovnej pomoci"

Úvod:

DECHTICE

Dechtice. Dedinka 18 km vzdialená od Trnavy - z jednej strany neprívetivá atómová elektráreň Jaslovské Bohunice, z druhej strany čarokrásne údolie lemované Malými Karpatmi. Nad dedinou neďaleko malého kostolíka, ktorý je vzácnou a jedinečnou architektonickou pamiatkou na Slovensku, vyčnieva vŕšok porastaný mladými borovicami, ktoré vysadili ešte žijúci obyvatelia Dechtíc. Lesík volajú Boričky. Keď prejdete cestičkou medzi vinicami a vstúpite do lesa, za vami sa zatvorí pohľad na malebnú dedinu a pred vami sa zazelená trávnatý chodníček lemovaný šípkovými kríkmi, ktoré na jar vytvárajú ružami zakvitnutú alej, tiahnúcu sa až na vrchol kopca. Tieto bielo-ružové ruže, ktoré sa na jeseň menia na červené šípky pripomínajúce zrnká ruženca, spolu s mladými borovicami vytvárajú klenbu chodby prírodného chrámu, po okrajoch ktorej sú reliéfy zobrazujúce utrpenie Ježiša Krista. Keď vstanete z pokľaknutia pri poslednom zastavení krížovej cesty, privíta vás fascinujúci pohľad na prekrásny kríž presahujúci vrcholce stromov, na ktorom je telo Ježiša Krista vytvorené naozaj veľkým majstrom. Kríž postavili v roku 1950 obyvatelia Dechtíc z vďaky za Božiu pomoc počas vojny. A práve pri kríži sa zjavuje Tá, ktorá sa predstavila ako blahoslavená Panna Mária - KRÁĽOVNÁ POMOCI. Tento kopec, ako prezradila Matka Božia deťom, jej pripomínal krížovú cestu jej Syna. A kostolík, ktorý sme spomínali - Betlehem.
Keby ste prešli na druhú stranu kopca, ocitli by ste sa pri studničke, ktorej vodu požehnala Panna Mária. Od studničky smerom k dedine je už len krátka vzdialenosť na trávou zarastaný vŕšok - zvaný Svätodušnic. Na jeho vrchu je socha Pána Ježiša uložená v presklennej skrinke s nápisom - POKOJ. Jednoduchosť tohto stánku a kríža vytvoreného z dvoch konárov naprieč zviazaných špagátom niekoľko metrov od neho, a dokonalá krása výhľadu do doliny, akoby dotvárali skromnosť a krásu Kráľovnej Pomoci, ktorá si práve vrch Svätodušnic vybrala za druhé miesto zjavení.

Ako sa zjavenia Kráľovnej Pomoci začali?

Jedného dňa, bolo to 4. decembra 1994, sa po svätej omši Martin, Adrianka a Michaela rozhodovali, či pôjdu na Dobrú Vodu. Chodili tam na púť pokloniť sa svätému krížu. Odrazu zbadali ako sa slnko začalo točiť a približovať sa k nim. Keď sa spamätali z prekvapenia, úkaz prestal. Pozreli sa na dedinu, videli všetko čierne, až sa toho zľakli. Rozhodli sa, že na Dobrú Vodu pôjdu a išli to povedať rodičom.
Na Dobrej Vode, cestou ku krížu opäť uvideli slnečný úkaz. Počas modlitby svätého ruženca Martin pocítil strnutie a prenikol ho zvláštny pokoj. Na mieste, kam sa práve pozrel, bola hmla a v nej uvidel nevýraznú postavu. Vtedy počul slová: "Dieťa moje, moje deti, som šťastná že ste prišli a že sa tu modlíte." Vzápätí mu bolo povedané: "Martin, neboj sa prijať moje slová, chcem ťa použiť pre Božie a moje plány." Martin na to spomína:
"Vtedy som nevedel, kto to bol. Nechal som to vo svojom srdci. Až po svätom ruženci som si uvedomil, že to bola Panna Mária." Keď si to všetko opäť premietol v hlave, dostal strach. Nevedel, čo má robiť. Zdôveril sa Adrianke a Michaele. Doma o tom povedal rodičom. Mama mu uverila, otec nie.
V tom čase v dedine putovala fatimská socha Panny Márie z domu do domu, od štvrtka do druhého štvrtka, pri ktorej sa rodina - u ktorej práve bola - modlila. Sochu nazvali "pútnička". A práve v tom období, keď po prvý krát videl Martin Pannu Máriu, bola "pútnička" v ich dome, a tak sa pri nej modlievali všetci členovia rodiny. Počas modlitieb prichádzala Panna Mária a Martin ju už videl zreteľnejšie. "Stretnutie s Pannou Máriou bolo úžasné, ten pocit bol nádherný." - hovorí o tom a pokračuje: "Predsa však bola vo mne pochybnosť, či je to naozaj Panna Mária." Zdôveril sa starej mame, ktorá mu poradila, aby zjavenie pokropil svätenou vodou. Ak to bude zlý duch, určite zmizne - on neznesie svätenú vodu. Podľa toho bude poznať, či je to Panna Mária alebo nie. Na najbližšie stretnutie si Martin prichystal hrnček so svätenou vodou. Keď sa Panna Mária zjavila, namočil si prsty do svätenej vody a pokropil zjavenie. Panna Mária sa milo usmiala. Martin uvažoval: "Pokropím ju ešte raz? Bude to stačiť? Možno tie kvapky nedopadli na ňu a to sa mi len satan vysmieva." Potom nabral trochu viac vody a pokropil ju ešte raz. Na šatách jej ostali mokré fľaky. Opäť sa milo usmiala. "Aby som si bol úplne istý, nabral som ešte viac svätenej vody, a nabralo sa mi hodne" konštatuje Martin, "a ošpliechal som ju tak, že jej šaty ostali mokré. Panna Mária sa na mňa ešte raz usmiala, vytrysklo z nej veľké žiarivé svetlo a ja som pocítil radosť a pokoj. Potom sme sa spolu modlili a rozprávali. Bol som veľmi šťastný, že to bola Matka Božia, že to nebol satan." - dodáva Martin. Zjavenia pokračovali každý štvrtok v kostole. Ale neboli pravidelné, takže Martin nevedel, kedy Panna Mária príde. Vo štvrtok dostával posolstvá, ktoré si Panna Mária žiadala šíriť do celého sveta a želala si, aby vo farnosti začali podľa posolstiev aj žiť, pretože Ona chce zvláštnym spôsobom túto farnosť viesť. Ešte niekoľko krát sa zjavila na Dobrej Vode. Potom sa tam zjavenia skončili a pokračovali v Dechticiach. Panna Mária žiadala púť ku krížu dňa 15. augusta 1995. V tento deň sa predstavila ako blahoslavená Panna Mária - KRÁĽOVNA POMOCI. Priala si, aby sa 15. august slávil ako výročný deň zjavenia.

Dňa 17. októbra 1995 si Kráľovná Pomoci vybrala aj druhé miesto zjavenia - vrch Svätodušnic Nazvala ho miestom pokoja a pozýva naň modliť sa za pokoj. Odporučila, aby tam prosili o pokoj a zmierenie hlavne rozvrátené rodiny, aby sa opäť vrátili k láske k Bohu, aby sa vrátili k spoločnej modlitbe, aby sa rodiny dali do poriadku.

Po augustovej púti sa začala Panna Mária zjavovať pravidelne - každý deň. Vo štvrtok v kostole, v pondelok, v utorok, v stredu a v piatok doma u vizionárov, vždy o 20.40 hod. letného času a 19.40 hod. zimného času. Na vrchu Svätodušnic sa zjavuje Kráľovná Pomoci každú nedeľu okrem prvej nedele v mesiaci po prvom piatku cez modlitbu svätého ruženca. Na hore Boričky - pri kríži, sa zjavuje každú sobotu a prvú nedeľu v mesiaci po prvom piatku, tiež počas modlitby svätého ruženca. Pri výstupe ku krížu, ktorý začína o 17.30 hod., pútnici rozjímajú o Kristovom utrpení a vykonávajú si pobožnosť krížovej cesty.

Postupne si Kráľovná pomoci vybrala aj ostatných vizionárov. Spolu ich je sedem. Sú to:
• Martin Gavenda (nar. 10. 2. 1979), ktorému začali zjavenia 4. 12. 1994
• Mária Gavendová (nar. 21. 12. 1980), ktorá počuje hlas Panny Márie od 19. 9. 1995
• Lucia Vadíková (nar. 26. 7. 1981), ktorá počuje hlas Panny Márie od 28. 12. 1995
• Martina Kalašová (nar. 9. 5. 1984), ktorá Pannu Máriu po prvý raz videla a počula 2.5. 1994
• Adriana Kúdelová (nar. 8. 1. 1981), ktorá počuje hlas Panny Márie od 21. 5. 1996
• Simona Kumpanová (nar. 6. 1. 1982) ktorá počuje hlas Panny Márie od 21. 5. 1996
• Jozef Danko (nar. 27. 5. 1985), ktorý počuje hlas Panny Márie od 22. 5. 1996
Martin, Mária a Lucia majú dostať 10 tajomstiev, z toho už 9 dostali, ostatné deti majú dostať 5 tajomstiev. Martina, ktorá dostala už všetky tajomstvá nemá denné zjavenia, ostatní vizionári majú denné zjavenia.

Vizionári: Lucia(na vozíčku), Adriana, Martin, Mária, Simona, Jozef, Martina(nie je v extáze)

Každý z nich sa modlí na určitý úmysel, ktorý mu vybrala Panna Mária.
• Martin sa modlí za chorých na tele a na duši.
• Mária sa modlí za duše v očistci a za zomierajúcich.
• Lucia za Cirkev, kňazov a duchovných predstavených teda za duchovenstvo,
• Simona za rodiny
• Adriana za ľudí, ktorí ešte nespoznali Božiu lásku ako veľký Boží dar - teda za neveriacich (Panna Mária nikdy nepoužila výraz "neveriaci")
• Martina za mládež.
• Jožko sa modlil za chorých na tele, neskôr mu Panna Mária zmenila úmysel a modlí sa za obrátenie hriešnikov.

Deti sa modlia na tieto úmysly počas zjavení s Pannou Máriou a to aj modlitby, ktoré ich Ona sama naučila. Vizionári nedostávajú každý deň posolstvo, ale pri každom zjavení sa s Pannou Máriou modlia. V poslednom období sa počas zjavenia spolu s Kráľovnou Pomoci modlia nahlas modlitbu Otče náš a Sláva Otcu, a tak sa môžu k spoločnej modlitbe s Pannou Máriou pripojiť aj pútnici. Sú dni, kedy sa s Pannou Máriou rozprávajú. Prostredníctvom rozhovorov im Matka Božia vysvetľuje, ako majú žiť. Tiež im často rozpráva o budúcnosti sveta.

Hlavné posolstvá, ktoré priniesla Kráľovná Pomoci, sú zamerané na slová:
BOH, VIERA, MODLITBA, OBRÁTENIE, POST, POKOJ, MIER, ZMIERENIE.

Na žiadosť Panny Márie sa vytvorila modlitbová skupina. Každý večer sa schádzalo asi 40 ľudí na modlitby u Martina, neskôr aj u Simony. Tieto modlitbové skupiny sa stretajú na modlitbách s Pannou Máriou až do dnes.
Niektorí z vizionárov mali možnosť vidieť nebo, peklo a očistec. Martin to opisuje takto:
"Bolo to na sviatok všetkých svätých. Panna Mária sa ma už pred tým pýtala, či chcem vidieť nebo, peklo a očistec. Odmietol som, lebo som sa bál. Panna Mária nenaliehala, rešpektovala moju slobodnú vôľu. Keď sa ma neskôr opäť opýtala, odpovedal som jej, že to chcem vidieť. Najskôr mi ukázala peklo. Nedá sa to opísať, ale pokúsim sa aspoň priblížiť k tomu, ako to vyzeralo a čo som prežíval. Peklo bolo ako veľká jaskyňa, veľmi veľkých rozmerov. Vyzeralo ako žeravé more, nedá sa to opísať, taká zvláštna hmota a v tej hmote alebo ohni boli duše ako žeravé uhlie - niečo ohavné - išiel z toho hrozný strach, neistota. Tie duše vydávali strašné zvieracie výkriky, preklínania... Vo všetkom bol cítiť veľký chaos, nebol tam pokoj, nebola tam istota a cítil som zápach síry. Bolo hrozné na to pozerať. Ešte teraz keď o tom rozprávam, mám všetko pred očami. Veľmi som sa bál, ale cítil som blízkosť Panny Márie. Bolo tam veľa duší, padali ako sneh. Nemôžem o tom už hovoriť, lebo keď o tom hovorím, akoby som to opäť prežíval a je to strašné...
Medzi peklom a očistcom bola veľká priepasť. Nedovidel som ani do hĺbky ani do šírky ani aká dlhá bola priepasť. Očistec vyzeral ako pole zo šedého popola. Bol rozdelený na tri časti. Videl som len málo duší, niektoré boli otočené k žiare. To boli tie, ktoré akoby čakali, kedy budú môcť ísť z očistca za svetlom. Aspoň si myslím. Všetko bolo akoby v hmle. Bol tam strašný plač a nariekanie, odprosovanie Boha za hriechy.
Medzi očistcom a nebom bola tiež veľká priepasť. Panna Mária mi ukázala nebo. Videl som veľkú žltú žiaru a zdalo sa mi, že je to brána. Neboli tam žiadne dvere, bolo to také zvláštne - v priestore. Vítali nás zástupy anjelov. Nemali krídla, boli vysokí - dospelí, mohli mať tak 18 rokov. Pripadalo mi to, akoby som sa tam nachádzal. Keď sme prešli radom svätých, Panna Mária mi ukázala rajskú záhradu. Boli sme stále prežiarení svetlom a vo svetle. Tie krásne kvety, a všetka tá nádhera sa nedá opísať. Také kvety na zemi neexistujú. Aj tie stromy, nevysloviteľne krásne. Panna Mária mi ukázala stred raja a tam bol akoby pník. Nepovedala mi nič, ale pripadalo mi to, že je to miesto, kde Ona chodí odpočívať, kde sa chodí modliť. Bolo to všetko veľmi zvláštne. Počul som krásne spevy a všade bol nekonečný pokoj. Bolo to niečo nádherné a človekovi sa nechcelo ísť odtiaľ ani preč. Nedá sa to vypovedať..."
Deti mali s Pannou Máriou aj iné zážitky. Spomeniem jeden. Keď ich volala na kopec, báli sa a povedali jej o svojom strachu. Povzbudzovala ich aby sa nebáli, že pôjde s nimi, ale vidieť ju nebudú. Znamením jej prítomnosti budú motýle poletujúce okolo nich. Keď skončilo zjavenie a deti sa pobrali do dediny a okolo hlavy im poletovalo asi 8 motýľov. Jeden z nich si sadol na ruku Mariky. Rozbehli sa, Marika mávala rukou, ale motýľ jej sedel na ruke, akoby bol prilepený. Keď zišli z kopca do dediny, odrazu motýle vzlietli a odleteli smerom do Boričiek.
Okrem takýchto milých príhod majú vizionári často aj ťažké chvíle, ktoré už vyplývajú z ich postavenia zvestovateľov Máriiných posolstiev. Veľmi ich posilňujú modlitby troch svätých ružencov, ktoré sa modlia denne, a pôst o chlebe a vode 3 krát v týždni a to v dňoch pondelok, streda a piatok. Nie je to ľahké a nedalo by sa to zvládnuť bez pomoci Tej, ktorá denno-denne prichádza a ako Kráľovná pomoci, pomáha.
Jedna z vizionárov - Lucka je pripútaná na vozík. Keď sa jej Panna Mária pýtala, čo by si najviac priala, neprosila o svoje uzdravenie, ale prosila Kráľovnú Pomoci, aby kňaz Michal, ktorý pôsobí v tejto dedine, bol ešte dlho medzi nimi v tejto farnosti.
Panna Mária deti poslala za otcom biskupom. Prijal ich mons. Dominik Tóth, svätiaci biskup bratislavsko-trnavskej arcidiecézy, ktorý ich vypočul a dal im požehnanie. O zjaveniach je informovaný aj miestny kňaz.