Prvá časť

Baránkova večera

odhalenie tajomstva svätej omše

Svätá omša ako nebo na zemi

Zamýšľali ste sa niekedy nad tým načo chodievame do kostola, na sväté omše, prečo sa tam kňaz tak dlho modlí pred obetovaním, veď to už každý poznáme naspamäť a veľa krát si to tam musíme ísť takpovediac odstáť; prečo tomu ranní kresťania, ale aj terajší kňazi dávajú taký veľký význam; prečo sa v stredoveku stavalo toľko veľkých, umelecky krásnych kostolov, kde sa slávila svätá omša; prečo bolo pre Jána Pavla II. vyvrcholením návštevy Slovenska práve svätá omša, prečo?

Na tomto stretku, ktoré je ďalšie zo série Bible study stretiek, si povieme prečo sa svätej omši prikladá taký veľký význam, oboznámime sa s faktami, ktoré nám ukazuje Biblia, ale hlavne by nám malo pomôcť uvedomiť si, čo sa počas omše deje a lepšie ju prežiť.

Cieľom tohto stretka bude odbúrať stereotypné prežívanie omše ale nájdenie zmyslu tejto najväčšej udalosti v Cirkvi.

Úvod Zjavená liturgia

Už ste niekto z vás čítali Knihu zjavenia? Veľa ľuďom sa zdá byť veľmi cudzia. Jej strany sa mihajú podivnými obrazmi vojen a epidémií, oblúd a anjelov, potokov krvi, démonických žiab a sedemhlavých drakov. Z týchto postáv nám asi najviac sympatický bude baránok so siedmimi nohami a siedmimi očami.

A predsa na tomto stretku sa dozvieme práve to, že kľúčom k pochopeniu svätej omše je práve táto kniha - Kniha zjavenia.

To všetko o čom sa dnes budeme zhovárať, nie sú nijaké nové teórie alebo pochybné výmysly. Kázali o tom kňazi už pred viac ako tisíc rokmi. Druhý vatikánsky koncil to aj potvrdzuje v týchto slovách: „Účasťou na pozemskej liturgii vopred okusujeme tú, ktorá sa slávi v nebi vo svätom Jeruzaleme, ku ktorému sa ako pútnici uberáme, kde sedí Kristus po pravici Božej ako služobník svätyne a pravého stánku; v nej s celým zástupom nebeského vojska spievame hymnu slávy Hospodinovi; uctievame si pamiatku svätých a úfame mať nejakú účasť na ich spoločenstve; a očakávame Spasiteľa, nášho Pána Ježiša Krista, ký m sa nezjaví on, náš život, a vtedy sa zjavíme aj my s sním v sláve.“ [1]

O čom to vlastne hovoríme? O nebi? O omši? Alebo o Knihe zjavenia? O všetkých troch naraz.

Kniha zjavenia je o niekom kto má prísť. Je o Ježišovi Kristovi a o jeho druhom príchode.

Zistíme, že podľa tejto pre nás čudnej knihy, sme na omši ako v nebi, čo je dych vyrážajúca správa ak si uvedomíme, čo to znamená. Preto rýchlo vykročme, aby sme nebesia nenechali dlho čakať.

1. kapitola Príbeh obety

„Baránok Boží“ – s týmito slovami sa stretávame prinajmenej raz za týždeň. Recitovali ste to už tisíckrát. Keď kňaz pozdvihuje hostiu a hovorí: „Hľa, Baránok, Boží“, vieme, že je ním Ježiš. Nie je to nič nové, iba skutočnosť, ktorú prehliadame. Skúsme teraz nemyslieť na to, že tento pojem poznáme.

Ježišovi dali ľudia mnoho mien, ktoré vyplynuli z Jeho života. On je Pánom, Bohom, Spasiteľom, Mesiášom, Kňazom, Prorokom a Baránkom. Jedno z tých mien sa od ostatných odlišuje. Prvými siedmimi by sme mohli pokojne nazvať Bohočloveka, ktoré majú v sebe znaky božskosti, múdrosti a moci. Ale Baránok?

O baránkovi

Toto pomenovanie znie skoro komicky a zdá sa akoby bolo nevhodné pre takého veľkého človeka. Baránky vôbec nepatria medzi obdivované zvieratá. Nie sú ani silné, ani šikovné, ani rýchle. Zdalo by sa, že iné zvieratá majú väčšiu cenu. Ľahko by sme si vedeli predstaviť Ježiša ako napríklad Leva z Júdovho rodu (Zjv 5,5), ktoré sú kráľovské a mocné. Ale v Knihe zjavenia Baránok predsa prevláda aj nad levom, ktorý je tam len spomenutý. On tam sedí na nebeskom tóne a vládne (Zjv 22, 3). Dokonca vedie státisícovú armádu mužov a anjelov a vzbudzuje strach v srdciach zlých ľudí (Zjv 6, 15-16).

Baránok – Ježiš Kristus je teda stredobodom celej Knihy zjavenia, tak ako aj celej svätej omša. Ak chceme svätú omšu prežiť ako nebo na zemi, musíme vedieť viac. Musíme najskôr však pochopiť, prečo ho takto nazývame. Na to sa vrátime o niekoľko tisíc rokov dozadu, takmer na úplný začiatok.

Chlieb na obetu

V starovekom Izraeli sa baránok spájal s obetou ako jednou z prvých foriem oslavy Boha. Prvý záznam o obete nachádzame v príbehu Kaina a Ábela: Po nejakom čase Kain priniesol obetu Pánovi z poľných plodín. 4 Aj Ábel obetoval podobne z prvotín svojich oviec, z tých najtučnejších. A Pán zhliadol na Ábela a na jeho obetu. (Gn 4, 3-4). Neskôr sa stretávame s obetami Noema (Gn 8, 20-21), Abraháma (Gn 15, 8-10), Jakuba (Gn 46, 1) a u iných.

Z obiet spomínaných v knihe Genezis si dve zaslúžia osobitnú pozornosť: Melchizedechova (Gn 14, 18-20) a Abrahámovo obetovanie Izáka (Gn 22).

Melchizedech sa vôbec v Biblii objavuje ako prvý kňaz a mnohí kresťania (Hebr 7, 1-17) ho považujú za predobraz Ježiša Krista. Melchizedech bol kňazom i kráľom, čo v Starom zákone nebolo obvyklé. Jeho obeta bola neobyčajná v tom, že neobetoval zvieratá. Ponúkol chlieb a víno ako Ježiš pri Poslednej večeri, keď ustanovil Eucharistiu. A táto obeta priniesla požehnanie Abrahámovi.

Abraháma zase Boh vyzval k vrcholnej obete. "Vezmi svojho syna, svojho jediného syna Izáka, ktorého miluješ, a choď do krajiny "Morja"! Tam ho obetuj ako zápalnú obetu na jednom z vrchov, ktorý ti ukážem." (Gn 22, 2). Tam išiel Abrahám so svojim synom Izákom, ktorý na chrbte niesol drevo na vlastnú obetu. Keď sa potom Izák opýtal kde je baránok na obetu, Abrahám odvetil: „Boh si zaobstará baránka na obetu, syn môj“. Kresťania neskôr chápali tento príbeh ako hlbokú alegóriu Ježišovej obety na kríži. Podobností je veľa. Ježiš ako Izák bol jediným milovaným synom Otca. Ako Izák vynášal drevo pre obetu seba samého, ktorá sa udeje na vrchu v Jeruzaleme, ktorý je jedným z vrchov krajiny Morja. Navyše v úplne prvom verši Nového zákona sa spája Ježiš s Izákom ako „syn Abrahámov“ - Rodokmeň Ježiša Krista, syna Dávidovho, syna Abrahámovho (Mt 1,1). Prorocké sa teda môžu javiť aj Abrahámove slová: „Boh si zaobstará baránka na obetu, syn môj“. Ten Baránok bol predobrazom Ježiša Krista.

Zmysel obety

V čase otroctva Izraelitov v Egypte zohrávala obeta hlavnú úlohu v ich náboženstve. Faraónovi dozorcovia sa domnievali, že pre nich to bola len výhovorka aby sa vyhli práci (Ex 5, 17). Neskôr, keď Mojžiš žiada faraóna, aby prepustil ľud, ako hlavný dôvod uvádza povinnosť Izraelitov prinášať obety Bohu (Ex 10, 25-26).

Pozrieme sa teda na obetovanie zvierat starovekých Izraelitov a ich význam:

• bolo znamením uznania, že Boh je Pánom tvorstva: Pánova je zem i všetko, čo ju napĺňa (Ž 24, 1). Bola oslavou Boha, od ktorého pochádza požehnanie.

• bola prejavom vďaky za svoj život. Ako sa však môže Bohu odplatiť? (Ž 116, 12) Bohu mohli vrátiť len to čo dostali.

• niekedy predstavovala slávnostné spečatenie prísahy alebo zmluvy s Bohom (Gn 21, 22-32)

• obeta bola aj prejavom zrieknutia sa hriechu a vyjadrením ľútosti. Človek, ktorý prinášal obetu, uznal, že si zaslúži smrť; preto namiesto svojho života ponúkol život zvieraťa

Baránok pre Izrael

Kľúčovou obetou v dejinách Izraela bola Pascha – židovská veľká noc, keď Izraeliti odchádzali z Egypta. Boh všetkým izraelským rodinám prikázal aby si počas Paschy zaobstarali baránka, zabili ho tak, aby mu nepolámali kosti a jeho krvou potreli veraje dverí. V tú noc mali Izraeliti baránka zjesť. Tento obetný baránok zomrel ako výkupné za všetko prvorodené v domácnosti. Pascha bola teda znakom vykúpenia pre Izrael. Pán im teda prikázal, aby si Paschu každoročne pripomínali a slávili ju.

Obety sa však prinášali aj vo všedné dni. Kňazi obetovali dva baránky za deň, jedného ráno a jedného večer, aby odčinili hriechy národa. V Jeruzaleme okolo roku 960 pred Kristom Židia postavili chrám, kde sa tieto obety konali v dôstojnom prostredí. Opíšeme si ho ako vyzeral. Na veľkom bronzovom oltári, ktorý stál vonku pri vchode do vnútorného nádvoria chrámu obetovali kozy, býky, barany a iné zvieratá. Svätyňa chrámu bola hneď za oltárom a veľsvätyňa, miesto kde prebýval Boh, bola úplne vzadu. Kadidlový oltár stál priamo pred svätyňou. Do vnútorného nádvoria smeli vstúpiť len kňazi a do veľsvätyne mohol vstúpiť iba najvyšší veľkňaz, ale len na chvíľu, raz do roka na Deň zmierenia.

Všetky zápalné obety sami o sebe nestačili. Boh požadoval taktiež aj vnútornú obetu, čo povedal prostredníctvom proroka Ozeáša: „Lebo milosrdenstvo chcem, a nie obetu a poznanie Boha viac ako celopaly (zápalnú obetu)“ (Oz 6,6). Povinnosť obety však ostala.

Ježiš, tak ako všetci Židia dodržiaval všetky zákony, teda aj tento, keď na Veľkú noc jedol obetovaného baránka najprv so svojou rodinou a neskôr s apoštolmi. Veľká noc však pre neho mala väčší význam. Bola stredobodom jeho poslania a vrcholnou chvíľou. Ježiš si uvedomuje, že On je tým baránkom. Ján keď píše evanjelium, poznamenáva, že keď Ježiš stál pred Pilátom, bol Prípravný deň pred Veľkou nocou, okolo poludnia (Jn 19,14). Ján vedel, že práve na poludnie kňazi zabíjali veľkonočné baránky. To je teda chvíľa obety Božieho Baránka.

Ján potom opisuje, že Ježišovi na kríži nepolámali kosti, aby sa splnilo Písmo (19,36). O aké Písmo ide? O knihu Exodus 12,46, kde sa píše: „Musí sa zjesť v jednom a tom istom dome a nič z mäsa nesmieš vyniesť von z domu, ani mu nesmiete polámať nijakú kosť“. Vidíme teda, že Boží Baránok je plnohodnotnou obetou tak isto ako aj veľkonočný baránok.

No a posledný úkon, ktorý mali Izraeliti prikázaný konať pri obete baránka bolo: „Do krvi, ktorá bude v miske, omočte zväzok yzopu a pomažte ňou obe veraje a vrchný prah!“ (Ex 12,22). Ján vo svojom evanjeliu ešte dodal: „Bola tam nádoba plná octu. Nastokli teda na yzop špongiu naplnenú octom a podali mu ju k ústam. 30 Keď Ježiš okúsil ocot, povedal: „Je dokonané." Naklonil hlavu a odovzdal ducha.“ (Jn 19, 29-30) Baránok bol obetovaný.

Prečo teda Ježiš musel byť baránkom a nie žrebcom alebo tigrom? Prečo „Zjavenie“ zobrazujú Ježiša ako baránka? Pretože jedine obetný baránok spĺňal Boží model nášho vykúpenia.

Okrem toho Ježiš bol kňazom i obetou zároveň. Mohol urobiť to, čo ani jeden veľkňaz, ktorý vchádzal „do Sväty­ne s cudzou krvou". Kristus totiž nevošiel do Svätyne zhotovenej rukou, ktorá je len predobrazom pravej, ale do samého neba, aby sa teraz za nás ukázal pred Božou tvárou. (Hebr 9,24) a zotrval v nej len krátko, kým ho nevyhnala vlastná nehodnosť. Ježiš však vstúpil do veľsvätyne - do neba - raz a navždy, aby obetoval seba ako obetu za nás. Ba čo viac, Ježišovou novou Veľkou nocou sme sa aj my stali kráľovským kňazstvom a Cirk­vou prvorodených (pozri Zjv 1, 6; Hebr 12, 22-24 a porovnaj s Ex 4, 22 a 19, 6); a s ním vstupujeme pri každej omši do nebeskej svätyne. Neskôr sa opäť vrátime ku všetkým obrazom a uvidíme veľsvätyňu z Knihy zjavenia s oltárom a chrámom, kadidlom a všadeprítomným Baránkom.

A čo teraz?

Čo to však pre nás znamená dnes? Riešenie nám ponúka svätý Pavol: „Veď bol obetovaný náš veľkonočný Baránok, Kristus. Preto slávme sviatky ... s nekvaseným chlebom čistoty a pravdy" (1 Kor 5, 7-8). Naším veľkonočným Barán­kom je teda nekvasený chlieb. Naším slávením je svätá omša (pozri 1Kor 10, 15-21; 11, 23-32).

V jasnom svetle Nového zákona predstavujú staro­zákonné obety prípravu na jedinú obetu Ježiša Krista, nášho kráľovského najvyššieho veľkňaza v nebeskej svä­tyni. A práve túto jedinú obetu prinášame s Ježišom pri svätej omši. Z tohto pohľadu vidíme omšové modlitby v novom svetle.

Obetujeme ti jeho telo a krv, obetu, v ktorej ty máš zaľúbenie a celý svet spásu. Zhliadni, Otče, na obetu, ktorú si sám svojej Cirkvi pripravil... (Štvrtá eucharistická modlitba).

Prinášame tebe, vznešenému Bohu, dary z tvojich darov, svätý chlieb večného života a kalich večnej spá­sy ako obetu čistú, obetu svätú, obetu nepoškvrnenú. Zhliadni na ne vľúdnym a láskavým okom a milos­tivo ich prijmi, ako si milo prijal obetné dary svojho spravodlivého služobníka Ábela, žertvu nášho praotca Abraháma i svätú a nepoškvrnenú obetu tvojho veľkňaza Melchizedecha. Pokorne ťa prosíme, všemohúci Bože prikáž svojmu svätému anjelovi preniesť tieto dary a tvoj nebeský oltár... (Prvá eucharistická modlitba).

Ježiš pre našu spásu vylial svoju krv a zomrel. To však nestačí. Teraz je rad na nás. Tak to bolo v Starom zákone, tak je to aj v Novom. Ak chcete potvrdiť, spečatiť a obnoviť svoju zmluvu s Bohom, musíte jesť Baránka - veľkonočné­ho Baránka, ktorý je naším nekvaseným chlebom. Nepripomína vám to čosi? „Ak nebudete jesť telo Syna človeka a piť jeho krv, nebudete mať v sebe život" (Jn 6, 53).

Túžba Bohu ďakovať

Obeta je túžbou ľudského srdca. Až do Ježišovho príchodu však nijaká obeta nebola dostatočná. Spo­meňte si na Žalm 116, 12: „Čím sa odvďačím Pánovi za všetko, čo mi dal?" Naozaj čím?

Boh po celý čas vedel, ako bude znieť naša odpoveď. „Vezmem kalich spásy a budem vzývať meno Pánovo" (Ž 116, 13).

Prirodzená ľudská túžba oslavovať Boha sa vždy vy­jadrovala obetou: oslavou, ktorá je súčasne prejavom chvály, pokánia, sebaobety, zmluvy a vďaky (v gréčtine eucharistia). Rozličné formy obety majú jeden spoločný, kladný význam: život zaniká, aby sa premenil a vzni­kol nový. Ježiš sám hovoril o svojom živote ako o obete. Náš najvyšší prejav úcty je zároveň najvyššou obetou: Baránkova večera, svätá omša.

2. kapitola Omša prvých kresťanov

V prvých storočiach boli kresťania obviňovaní z kanibalizmu a ľudskej obety. Z týchto pomýlených rečí pohanov môžeme sa dozvedieť, čo najväčšmi charakterizovalo kresťanský život a úctu k Bohu – bola to eucharistia, sprítomnenie obety Ježiša Kris­ta; sviatostná hostina, na ktorej kresťania požívali Je­žišovo telo a krv.

Ježiš po zmŕtvychvstaní sa dal apoštolom spoznať práve cez lámanie chleba - A keď sedel s nimi pri stole, vzal chlieb a dobrorečil, lámal ho a podával im ho. 31 Vtom sa im otvorili oči a spoznali ho. Aj oni porozprávali, čo sa im stalo cestou a ako ho spoznali pri lámaní chleba. (Lk 24, 30-31. 35). Apoštoli a ich nasledovníci toto slávenie zachovávali - Vytrvalo sa zúčastňovali na učení apoštolov a na bratskom spoločenstve, na lámaní chleba a na modlitbách.(Sk 2, 42 ).

Prvý list svätého apoš­tola Pavla Korinťanom (11. kapitola) predstavuje skutoč­nú príručku liturgickej teórie a praxe. Z Pavlovho listu vidno, ako mu záležalo na tom, aby odovzdal presnú formu liturgie slovami, ktorými ju Ježiš ustanovil pri Po­slednej večeri.

Didaché

Okrem kníh Nového zákona sa zachovali aj spisy prvých kresťanov, ktoré slúžia ako liturgická príručka, nazývame ju misál, a sú obsiahnuté v dokumente nazý­vanom Didaché (grécke slovo znamenajúce „učenie"). Považuje sa za zozbierané učenie dvanástich apoštolov a pravdepodobne vznikol v sýrskej Antiochii (pozri Sk 11, 26) niekedy počas rokov 50-110 po Kristovi. Didaché štyrikrát používa na opísanie Eucharistie pojem „obeta", raz nepochybne uvádza, že „toto je obeta, kto­rú ustanovil Pán“ (Didaché 14,3). Dozvedáme sa z neho aj to, že zvy­čajný liturgický deň bol „Pánov deň" a že pred prijatím Eucharistie bolo zvykom kajať sa za hriechy. „Keď sa teda zhromaždíte v deň Pána, lámte chlieb a vzdávajte vďaky. „Ale najprv sa vyznajte zo svojich hriechov, aby bola vaša obeta čistá". (Didaché 14,1) Pokiaľ ide o poriadok obety, Didaché uvádza eucharistickú modlitbu, ktorá privádza do úžasu svojou poetickosťou. Jej ozvenu nachádzame v liturgii a hymnoch dnešných kresťanov, či už východ­ných alebo západných ako napríklad táto:

Pamätaj, Pane, na svoju Cirkev, chráň ju od každé­ho zla, veď ju vo svojej dokonalej láske a zhromaždi ju posvätenú zo štyroch strán sveta do svojho kráľovstva, ktoré si jej pripravil. (Didaché 9, 4-5; 10,3; 10,5)

Korene aj v Izraeli

Liturgia starovekej Cirkvi ako aj naša dnešná liturgia veľmi čerpali z obradov a Písma starovekého Izraela.

Pouvažujte o modlitbách nad vínom a nekvaseným chlebom pri veľkonočnej večeri u starovekých židoch: „Požehnaný si, Pane, Bože náš, Stvoriteľ viniča. Požehnaný si, Pane, Bože náš, Kráľ vesmíru, ktorý dávaš zrod chlebu zo zeme." Zvolanie „Svätý, svätý, svätý je Pán zástupov, celá zem je plná jeho sláv)'" (/z 6, 3) bolo ďalšou samozrejmosťou židovskej úcty k Bohu, ktorá hneď našla svoje miesto v kresťanských obradoch. Stretneme sa s ňou v Knihe zjavenia, ale objavuje sa aj v liste, ktorý napísal štvrtý pá­pež svätý Klement Rímsky okolo roku 96 po Kristovi.

Todah

Azda najzvláštnejším liturgickým „predchodcom" svätej omše je todah starovekého Izraela. Hebrejské slovo todah podobne ako grécke eucharistia znamená „vzdávanie vďaky" alebo „vďakyvzdanie". Toto slovo symbolizuje obetný pokrm, ktorý sa jedával s priateľmi ako prejav vďačností voči Bohu. Todah sa začína pripomenutím smrteľného nebezpečenstva a pokračuje oslavou Božie­ho oslobodenia človeka z neho. Ide o pôsobivé vyjadre­nie dôvery v Božiu všemohúcnosť a milosrdenstvo.

Todah a Eucharistia znamenajú viac než vďakyvzda­nie. Pápež Ratzinger ešte ako kardinál napísal: „Celá kristológia, teda celá eucharistická kristológia je vo svojej štruktúre prítomná v starozákonnej spiritualite todah" Todah aj Eucharistia predstavujú úctu k Bohu vyjadrenú slovom a pokrmom. Okrem toho todah podobne ako omša za­hŕňa nekrvavú obetu nekvaseného chleba a vína.

Starovekí rabíni predpovedali todah budúcnosť. „V nadchádzajúcom [mesiášskom] veku sa všetky obe­ty ukončia okrem obety todah. Tá bude trvať naveky" (Pesiqta^a, I, str. 159).

Ďalšie svedectvá o eucharistii

Zo sýrskej Antiochie pochádza aj ďalšie svedectvo o novozrodenom cirkevnom učení o Eucharistii. Okolo roku 107 svätého Ignáca, antiochijského biskupa, prevážali na západ na miesto jeho umučenia. Počas cesty často písal o Eucharistii. O Cirkvi hovorí ako o „mieste obety". Do Filadelfie napísal: „Usilujte sa teda sláviť jednu Eucharistiu. Veď je len jedno telo nášho Pána Ježiša Krista a jeden kalich, ktorý nás zjednocuje v jeho krvi, jeden oltár, ako je len jeden biskup so staršími a diakonmi, mojimi spoluslužobníkmi." Ignác v Liste Smyrňanom ostro kritizu­je bludárov, ktorí už v tej dobe odmietali pravé učenie: „Stránia sa Eucharistie a modlitby, pretože neuznali, že je telom nášho Spasiteľa Ježiša Krista." Čitateľom radí, ako spoznať pravú liturgiu: „Nech sa pokladá za platnú len tá Eucharistia, ktorá sa koná pod predsedníctvom bis­kupa alebo toho, koho on poveril."

Ignác o tejto sviatosti hovoril tak, že šokoval ľudí nezasvätených do tajomstiev kresťanskej viery. Určite slová vytrhnuté z kontextu hnali vodu na mlyn klebetám v Rímskej ríši. V nasledujúcich desať­ročiach obrana Cirkvi pripadla na Justína, učeného konvertitu zo Samárie. Roku 155 po Kristovi napísal rímskemu cisárovi vysvetlenie, čo môžeme - a to aj v dnešných ča­soch - považovať za omšu. Stojí za to citovať ho celé:

V deň nazývaný dňom Slnka všetci, či už býva­jú v mestách, alebo na vidieku, schádzajú sa na to isté miesto. Čítajú sa pamäti apoštolov a spisy prorokov, pokiaľ to čas dovolí. Keď lektor skončí, predsedajúci v príhovore napomína a povzbudzuje do nasledovania takých skvelých vecí. Potom všetci spoločne vstaneme a mod­líme sa aj za seba samých..., aj za všetkých ostatných, nech sú kdekoľvek..., aby sme boli nájdení ako tí, čo skutkami žijú správnym životom a zachovávajú prikáza­nia, a tak dosiahli večnú spásu. Keď modlitbu skončíme, pozdravíme sa navzájom bozkom. Potom tomu, čo pred­sedá bratom, prinesú chlieb a kalich vody a vína. On ich vezme a vzdáva chválu a slávu Otcovi vesmíru v mene Syna a Ducha Svätého a koná dlhé vzdávanie vďaky (po grécky eucharistia) za to, že nás uznal za hodných týchto darov. Keď skončí modlitby a vzdávanie vďaky, všetok prítomný ľud nadšene zvolá Amen. Keď predsedajúci skončil vzdávanie vďaky a všetok ľud nadšene zvolal, tí, čo sa u nás volajú diakoni, rozdeľujú všetkým prítom­ným chlieb, víno a vodu, ktoré boli „eucharistizované", a zanesú (z nich) neprítomným. (KKC 1345)

Deň Ježišovho zmŕtvychvstania stotožnili kresťania s „Pánovým dňom“ a odvtedy sa svätí ako hlavný deň úcty namiesto sabbathu.

3. kapitola Jednotlivé časti omše

Už od čias Pavla vidíme záujem Cirkvi o presnosť obradov a o liturgický poriadok. Svojich romantických priateľov prosím o po­chopenie, keď tvrdím, že poriadok a program nie sú nutne zlé. Vlastne sú nenahraditeľné pre dobrý, zbožný a pokojný život. Bez programu a ustálenosti by sa nám podarilo splniť len málo z pracovného dňa. Ako t,* vyzerali naše vzťahy bez ustálených fráz? Ešte som nestretol s rodičmi, ktorých by unavovalo, že im deti dookola opakujú to staré známe „ďakujem". Ešte som sa nestretol s manželkou, ktorá by ochorela z toho, že musí stále počúvať vetu: „Ľúbim ťa."

Príloha – Sv. Písmo, Katechizmus kat. Cirkvi a Didaché

O baránkovi

• Zjv 5,5 - A jeden zo starcov mi povedal: "Neplač, lebo zvíťazil Lev z Júdovho kmeňa, Koreň Dávidov; on otvorí knihu a jej sedem pečatí.

• Zjv 22, 3 - Už nikdy nebude nič prekliate. V ňom bude trón Boha a Baránka a jeho služobníci mu budú slúžiť

• Zjv 6, 15-16 - Králi zeme i veľmoži a vojvodcovia, boháči a mocní, všetci otroci aj slobodní ukryli sa v jaskyniach a horských bralách a volali vrchom a bralám: "Padnite na nás a skryte nás pred tvárou Sediaceho na tróne a pred Baránkovým hnevom

Chlieb na obetu

• Gn 4, 3-4 - Po nejakom čase Kain priniesol obetu Pánovi z poľných plodín. Aj Ábel obetoval podobne z prvotín svojich oviec, z tých najtučnejších. A Pán zhliadol na Ábela a na jeho obetu.

• Gn 15, 8-10 - On odpovedal: "Pane, Bože, podľa čoho poznám, že ju, budem vlastniť?" Pán mu, odpovedal: "Vezmi pre mňa trojročnú kravu, trojročnú kozu, trojročného barana, hrdličku a holubicu!" On to všetko vzal, rozsekol ich na polovice a polovice položil jednu oproti druhej, vtáky však nerozsekal.

• Gn 46, 1 - Izrael sa vydal na cestu so všetkým, čo mal, a keď došiel do Bersaby, priniesol obetu Bohu svojho otca Izáka.

• Gn 14, 18-20 - A salemský kráľ Melchizedech priniesol chlieb a víno; bol totiž kňazom najvyššieho Boha. Požehnal ho a povedal: "Buď požehnaný, Abram, od najvyššieho Boha, Stvoriteľa neba a zeme! Nech je zvelebený najvyšší Boh, ktorý ti dal do rúk tvojich nepriateľov!"

• Gn 22 - Obetovanie Izáka. - 1 Po týchto udalostiach Boh skúšal Abraháma a povedal mu: "Abrahám!" On odpovedal: "Tu som." 2 A on hovoril: "Vezmi svojho syna, svojho jediného syna Izáka, ktorého miluješ, a choď do krajiny "Morja"! Tam ho obetuj ako zápalnú obetu na jednom z vrchov, ktorý ti ukážem." 3 Abrahám vstal včasráno, osedlal osla, zobral so sebou dvoch svojich sluhov a svojho syna Izáka a narúbal dreva na zápalnú obetu. Potom sa vybral na miesto, ktoré mu označil Boh. 4 Na tretí deň, keď Abrahám zdvihol oči, zďaleka uvidel to miesto. 5 Tu Abrahám povedal svojim sluhom: "Vy ostaňte tu s oslom, ja a chlapec pôjdeme až tamto. Pomodlíme sa a vrátime sa k vám." 6 Potom vzal Abrahám drevo na zápalnú obetu a naložil ho na svojho syna Izáka; sám vzal oheň a nôž a takto šli obaja spolu. 7 Tu povedal Izák svojmu otcovi Abrahámovi: "Otče!" On mu odvetil: "Hľa, tu som, syn môj!" A on mu povedal: "Drevo a oheň na zápalnú obetu je tu, kde však je baránok na zápalnú obetu?" 8 Abrahám mu odvetil: "Boh si už obstará baránka na zápalnú obetu, syn môj." A išli obaja spolu ďalej. 9 Keď došli na miesto, ktoré mu označil Boh, Abrahám tam postavil oltár, naukladal drevo, poviazal svojho syna Izáka a položil ho na oltár na drevo. 10 Potom Abrahám siahol rukou a vzal nôž, aby zabil svojho syna. 11 Vtedy naň zavolal Pánov anjel z neba: "Abrahám, Abrahám!" On odpovedal: "Tu som." 12 On mu povedal: "Nevystieraj ruku na chlapca a neubližuj mu! Teraz som totiž poznal, že sa bojíš Boha a neušetril si svojho jediného syna kvôli mne." 13 Tu zdvihol Abrahám oči a uzrel barana, ktorý bol rohami zachytený v kroví. Abrahám podišiel, barana vzal a obetoval ho ako zápalnú obetu namiesto svojho syna. 14 A Abrahám nazval toto miesto "Pán vidí" a tak sa ešte aj dnes hovorí: "Na vŕšku Pán uvidí". 15 Pánov anjel však aj druhý raz volal na Abraháma z neba: 16 "Na seba samého prisahám - to je Pánov výrok -: Pretože si toto urobil a svojho syna, svojho jediného si neušetril predo mnou, 17 zahrniem ťa požehnaním a prenáramne rozmnožím tvoje potomstvo. Bude ho ako hviezd na nebi a ako piesku na morskom brehu. Tvoje potomstvo sa zmocní brán svojich nepriateľov 18 a v tvojom potomstve budú požehnané všetky národy zeme preto, že si poslúchol môj hlas." 19 Potom sa Abrahám vrátil k svojim sluhom a spolu šli do Bersaby. Abrahám ostal bývať v Bersabe.

• Hebr 7, 1-17 - Melchizedech - predobraz Krista - 1 Tento Melchizedech, kráľ Salema, kňaz najvyššieho Boha, vyšiel totiž v ústrety Abrahámovi, ktorý sa vracal z porážky kráľov, a požehnal ho. 2 A Abrahám mu odovzdal desiatok zo všetkého. Jeho meno sa prekladá najprv ako kráľ spravodlivosti, ale potom aj kráľ Salema, čo znamená kráľ Pokoja. 3 Je bez otca, bez matky, bez rodokmeňa, ani jeho dni nemajú začiatku, ani jeho život nemá konca. A tak pripodobnený Božiemu Synovi zostáva kňazom naveky. 4 Pozrite sa len, aký je veľký, keď mu aj patriarcha Abrahám dal desiatok z najlepšieho! 5 A iste aj tí, čo z Léviho synov dostávajú kňazský úrad, majú príkaz brať podľa zákona desiatky od ľudu, to jest od vlastných bratov, hoci aj oni vyšli z Abrahámových bedier. 6 Ale ten, čo k nim nepatrí podľa rodu, vzal desiatok od Abraháma a požehnal toho, ktorý mal prisľúbenia. 7 A je nesporné, že väčší požehnáva menšieho. 8 A potom: tu berú desiatky smrteľní ľudia, tam však ten, o ktorom sa vydáva svedectvo, že žije. 9 Ba dalo by sa povedať, že skrze Abraháma odovzdal desiatky aj Lévi, ktorý prijíma desiatky; 10 veď bol ešte v bedrách otca, keď mu vyšiel v ústrety Melchizedech.

Zrušenie levitského kňazstva - 11 Keby sa teda dokonalosť bola dosiahla prostredníctvom levitského kňazstva, lebo pod ním ľud dostal zákon, načo by bol musel povstať ešte iný kňaz podľa radu Melchizedechovho, a nenazvať ho podľa radu Áronovho? 12 Lebo keď sa zmení kňazstvo, musí sa zmeniť aj zákon. 13 A ten, o ktorom sa toto hovorí, je z iného kmeňa, z ktorého nik nekonal službu pri oltári. 14 Veď je známe, že náš Pán vzišiel z Júdu a vzhľadom na tento kmeň Mojžiš nič nepovedal o kňazoch. 15 A toto je ešte zrejmejšie, keď povstáva iný kňaz podobný Melchizedechovi, 16 ktorý sa ním nestal podľa predpisu zákona o telesnom pôvode, ale mocou nezničiteľného života. 17 Veď o ňom znie svedectvo: "Ty si kňaz naveky podľa radu Melchizedechovho."

Zmysel obety

• Ex 5, 17 - On však odvetil: "Leniví ste, leniví! Preto žiadate: "Chceme odísť, aby sme obetovali Pánovi."

• Ex 10, 25-26 - Mojžiš však odvetil: "Musíš nám dať aj na zápalné a na celostné obety, aby sme ich priniesli Pánovi, nášmu Bohu. 26 My zoberieme svoj dobytok, nezostane tu ani kopyta, lebo my musíme z neho vybrať, aby sme tak slúžili Pánovi; a ani sami nevieme, čím máme slúžiť Pánovi, kým ta nedôjdeme."

• Gn 21, 22-32 - Abrahámova zmluva s Abimelechom. - 22 V tom čase Abimelech a veliteľ jeho vojska Pichol povedali Abrahámovi: "Boh je s tebou vo všetkom, čo robíš. 23 Preto mi teraz a na tomto mieste pred Bohom prisahaj, že sa nezachováš neverne ani proti mne, ani proti môjmu potomstvu! Ako som preukázal priateľstvo ja, tak (ho) preukazuj aj ty mne a celej krajine, v ktorej si bol hosťom." 24 Abrahám povedal: "Áno, budem prisahať!" 25 Potom Abrahám dohováral Abimelechovi pre studňu, ktorej sa zmocnili Abimelechovi sluhovia. 26 Abimelech však odvetil: "Ja neviem, kto to urobil. Ty si o tom nič nevravel a ani dodnes som o tom nič nepočul." 27 Potom vzal Abrahám ovce a junce a dal ich Abimelechovi a obaja uzavreli zmluvu. 28 Sedem jahníc však oddelil osobitne. 29 I opýtal sa ho Abimelech: "Čo má znamenať tých sedem, osobitne oddelených jahníc?" 30 On odpovedal: "Týchto sedem jahníc musíš vziať odo mňa, aby mi to bolo svedectvom, že som ja vykopal túto studňu." 31 Preto sa tá studňa volá Bersabe, lebo tam obaja prisahali. 32 Takto uzavreli zmluvu pri Bersabe. Potom sa Abimelech a veliteľ vojska Pichol pobrali a vrátili sa do filištínskej krajiny.

• Hebr 9,24 - Kristus totiž nevošiel do Svätyne zhotovenej rukou, ktorá je len predobrazom pravej, ale do samého neba, aby sa teraz za nás ukázal pred Božou tvárou.

• Zjv 1, 6 - a urobil nás kráľovstvom, kňazmi Bohu a svojmu Otcovi, jemu sláva a vláda na veky vekov. Amen

• Hebr 12, 22-24 - No vy ste sa priblížili k vrchu Sion a k mestu živého Boha, k nebeskému Jeruzalemu, k myriadám anjelov, k slávnostnému zhromaždeniu 23 a k spoločenstvu prvorodených, ktorí sú zapísaní v nebi, k Bohu, sudcovi všetkých, k duchom spravodlivých, ktorí už dosiahli dokonalosť 24 k Ježišovi, prostredníkovi novej zmluvy, a k pokropeniu krvou, ktorá volá hlasnejšie ako Ábelova.

• Ex 4, 22 - Potom povieš faraónovi: Toto hovorí Pán: "Izrael je môj prvorodený syn."

• Ex 19, 6 - Príprava ľudu na zmluvu. Ak teraz budete poslúchať môj hlas a ak zachováte moju zmluvu, tak mi budete medzi všetkými národmi zvláštnym majetkom - veď mne patrí celá zem - 6 a budete mi kráľovským kňazstvom a svätým národom!" Toto sú slová, ktoré máš predniesť Izraelitom."

• 1 Kor 5, 7-8 - Vyčistite starý kvas, aby ste boli novým cestom. Ste totiž akoby nekvasený chlieb. Veď bol obetovaný náš veľkonočný baránok, Kristus. 8 Preto slávme sviatky nie v starom kvase ani v kvase zloby a neprávosti, ale s nekvaseným chlebom čistoty a pravdy.

• 1Kor 10, 15-21 - Účasť na Pánovom stole - 14 Preto, moji milovaní, utekajte pred modloslužbou. 15 Hovorím vám ako rozumným. Posúďte sami, čo hovorím: 16 Nie je kalich dobrorečenia, ktorému dobrorečíme, účasťou na Kristovej krvi? A chlieb, ktorý lámeme, nie je účasťou na Kristovom tele? 17 Keďže je jeden chlieb, my mnohí sme jedno telo, lebo všetci máme podiel na jednom chlebe. 18 Pozrite na Izrael podľa tela: nemajú azda tí, čo jedia obety, účasť na oltári? Účasť na stole zlých duchov - 19 Čo tým chcem povedať? Že mäso obetované modlám je niečo? Alebo že modla je niečo? 20 Ale to, čo obetujú, obetujú zlým duchom, nie Bohu. A ja nechcem, aby ste boli spoločníkmi zlých duchov. 21 Nemôžete piť Pánov kalich aj kalich zlých duchov; nemôžete mať podiel na Pánovom stole aj na stole zlých duchov. 22 Alebo chceme dráždiť Pána? Sme azda silnejší ako on?

• 1Kor 11, 23-32 - Pavlova správa o Eucharistii - 23 Veď ja som od Pána prijal, čo som vám aj odovzdal, že Pán Ježiš v tú noc, keď bol zradený, vzal chlieb, 24 vzdával vďaky, lámal ho a povedal: "Toto je moje telo, ktoré je pre vás; toto robte na moju pamiatku." 25 Podobne po večeri vzal kalich a hovoril: "Tento kalich je nová zmluva v mojej krvi. Toto robte, kedykoľvek ho budete piť, na moju pamiatku." 26 A tak vždy, keď budete jesť tento chlieb a piť tento kalich, zvestujete Pánovu smrť, kým nepríde. 27 Kto by teda jedol chlieb alebo pil Pánov kalich nehodne, previní sa proti Pánovmu telu a krvi. 28 Nech teda človek skúma sám seba, a tak je z toho chleba a pije z kalicha. 29 Lebo kto je a pije, a nerozoznáva telo, ten si je a pije odsúdenie. 30 Preto je medzi vami veľa slabých a chorých a mnohí umierajú. 31 Keby sme súdili sami seba, neboli by sme súdení. 32 Ale keď sme súdení, Pán nás napráva, aby sme neboli odsúdení s týmto svetom.

• Jn 6, 53 - Ježiš im povedal: „Veru, veru, hovorím vám: Ak nebudete jesť telo Syna človeka a piť jeho krv, nebudete mať v sebe život.

• Žalm 116, 12 - Čím sa odvďačím Pánovi za všetko, čo mi dal?

• Žalm 116, 13 - Vezmem kalich spásy a budem vzývať meno Pánovo.

• Lk 24, 30-31. 35 - A keď sedel s nimi pri stole, vzal chlieb a dobrorečil, lámal ho a podával im ho. 31 Vtom sa im otvorili oči a spoznali ho. Aj oni porozprávali, čo sa im stalo cestou a ako ho spoznali pri lámaní chleba.

• Sk 2, 42 - Prvé kresťanské spoločenstvo - 42 Vytrvalo sa zúčastňovali na učení apoštolov a na bratskom spoločenstve, na lámaní chleba a na modlitbách.

• 1Kor 11 - Poriadok na liturgických zhromaždeniach 11,2 - 14,40 - Žena a muž pri bohoslužbách - 2 Chválim vás, že vo všetkom na mňa pamätáte a zachovávate moje učenie, ako som vám ho odovzdal. 3 Ale chcem, aby ste vedeli, že hlavou každého muža je Kristus, hlavou ženy muž a hlavou Krista Boh. 4 Každý muž, ktorý sa modlí alebo prorokuje so zahalenou hlavou, zneucťuje svoju hlavu. 5 A každá žena, ktorá sa modlí alebo prorokuje s nezahalenou hlavou, zneucťuje svoju hlavu: je to to isté, ako keby sa dala oholiť. 6 Lebo ak sa žena nezahaľuje, môže sa dať aj ostrihať. Ale ak je pre ženu potupou ostrihať sa alebo oholiť, nech sa zahaľuje. 7 Muž si nemusí zahaľovať hlavu, lebo je obrazom a slávou Boha, no žena je slávou muža. 8 Veď nie je muž zo ženy, ale žena z muža. 9 Ani nebol muž stvorený pre ženu, ale žena pre muža. 10 Preto má mať žena na hlave znak moci kvôli anjelom. 11 Pravda, v Pánovi nie je ani žena bez muža ani muž bez ženy, 12 lebo ako je žena z muža, tak je aj muž skrze ženu a všetko je z Boha. 13 Posúďte sami: Sluší sa, aby sa žena modlila k Bohu nezahalená? 14 A neučí vás sama príroda, že mužovi je na potupu, keď si pestuje vlasy, 15 kým žene je na slávu, keď si pestuje vlasy? Lebo vlasy dostala namiesto závoja. 16 Ak by sa niekto chcel hádať, my to nemáme vo zvyku a ani Božie cirkvi. Roztržky v cirkvi - 17 Keď vás už napomínam, nechválim vás, že sa neschádzate na lepšie, ale na horšie. 18 Predovšetkým počúvam, že sú medzi vami roztržky, keď sa schádzate v cirkvi. A sčasti tomu aj verím. 19 Lebo musia byť medzi vami aj rozkoly, aby sa ukázalo, kto z vás sa osvedčí. 20 Keď sa teda schádzate, nie je to požívanie Pánovej večere, 21 lebo každý si hneď vezme a zje svoju večeru a potom jeden je hladný a druhý opitý. 22 Nemáte vari domy, kde môžete jesť a piť? Ale opovrhujete Božou cirkvou a chcete zahanbiť tých, čo nič nemajú? Čo vám mám povedať? Mám vás chváliť? Za toto vás nepochválim. Pavlova správa o Eucharistii - 23 Veď ja som od Pána prijal, čo som vám aj odovzdal, že Pán Ježiš v tú noc, keď bol zradený, vzal chlieb, 24 vzdával vďaky, lámal ho a povedal: "Toto je moje telo, ktoré je pre vás; toto robte na moju pamiatku." 25 Podobne po večeri vzal kalich a hovoril: "Tento kalich je nová zmluva v mojej krvi. Toto robte, kedykoľvek ho budete piť, na moju pamiatku." 26 A tak vždy, keď budete jesť tento chlieb a piť tento kalich, zvestujete Pánovu smrť, kým nepríde. 27 Kto by teda jedol chlieb alebo pil Pánov kalich nehodne, previní sa proti Pánovmu telu a krvi. 28 Nech teda človek skúma sám seba, a tak je z toho chleba a pije z kalicha. 29 Lebo kto je a pije, a nerozoznáva telo, ten si je a pije odsúdenie. 30 Preto je medzi vami veľa slabých a chorých a mnohí umierajú. 31 Keby sme súdili sami seba, neboli by sme súdení. 32 Ale keď sme súdení, Pán nás napráva, aby sme neboli odsúdení s týmto svetom. 33 A tak, bratia moji, keď sa schádzate jesť, čakajte jeden na druhého. 34 Ak je niekto hladný, nech sa naje doma, aby ste sa neschádzali na odsúdenie. Ostatné zariadim, keď prídem.

• Sk 11, 25-26 – Barnabáš odišiel do Tarzu vyhľadať Šavla. 26 Keď ho našiel, priviedol ho do Antiochie. Celý rok pobudli v tamojšej cirkvi a učili početný zástup. V Antiochii učeníkov prvý raz nazvali kresťanmi.

• Didaché 14,3 - toto je obeta, kto­rú ustanovil Pán

• Didaché 14,1 - Ale najprv sa vyznajte zo svojich hriechov, aby bola vaša obeta čistá

• Didaché 9, 4-5; 10,3; 10,5 - Pamätaj, Pane, na svoju Cirkev, chráň ju od každé­ho zla, veď ju vo svojej dokonalej láske a zhromaždi ju posvätenú zo štyroch strán sveta do svojho kráľovstva, ktoré si jej pripravil.

• Pesiqta, I, str. 159 - „V nadchádzajúcom [mesiášskom] veku sa všetky obe­ty ukončia okrem obety todah. Tá bude trvať naveky"

• KKC 1345 - Už z druhého storočia máme svedectvo svätého Justína mučeníka o hlavných líniách priebehu slávenia Eucharistie. Až dodnes ostali rovnaké vo všetkých veľkých liturgických rodinách. Takto píše Justín okolo roku 155, aby pohanskému cisárovi Antoninovi Piovi (138-161) vysvetlil, čo robia kresťania:
  „V deň nazývaný dňom Slnka všetci, či už bývajú v mestách, alebo na vidieku, schádzajú sa na to isté miesto. Čítajú sa pamäti apoštolov alebo spisy prorokov, pokiaľ to čas dovolí. Keď lektor skončí, predsedajúci v príhovore napomína a povzbudzuje do nasledovania takých skvelých vecí. Potom všetci spoločne vstaneme a modlíme sa“ „aj za seba samých…, aj za všetkých ostatných, nech sú kdekoľvek…, aby sme boli nájdení ako tí, čo skutkami žijú správnym životom a zachovávajú prikázania, a tak dosiahli večnú spásu. Keď modlitbu skončíme, pozdravíme sa navzájom bozkom. Potom tomu, čo predsedá bratom, prinesú chlieb a kalich vody a vína. On ich vezme a vzdáva chválu a slávu Otcovi vesmíru skrze meno Syna a Ducha Svätého a koná dlhé vzdávanie vďaky [po grécky eucharistia] za to, že nás uznal za hodných týchto darov. Keď skončí modlitby a vzdávanie vďaky, všetok prítomný ľud nadšene zvolá Amen. Keď predsedajúci skončil vzdávanie vďaky a všetok ľud nadšene zvolal, tí, čo sa u nás volajú diakoni, rozdeľujú všetkým prítomným chlieb, víno a vodu, ktoré boli ,eucharistizované‘, a zanesú [z nich] neprítomným.“

[1] Konštitúcia Sacrosantum Concilium o posvätnej liturgii, 8

[2] www.andrejmatel.info/Texty/Pesach/Matel_pesach-hebrejske%20pramene_7.pdf

a Pesikta patrí medzi homeletické midráše - komentáre k Písmu, v ktorých je vysvetľovaný len prvý verš alebo verše oddielov (parašot) podľa jednotlivých cyklov synagogálnych čítaní. Tieto boli primárne určené ako homílie počas synagogálnej bohoslužby. Cyklus pesikta, čítania na „sviatky a pôsty“, napr. Pesikta de-rav Kahana, Pesikta rabati. Homílie sú zvyčajne uzatvorené veršami z Prorokov (Neviim), ktoré prorokujú Izraelu šťastnú budúcnosť. Midraše vznikali od čias tanaitov až do 12 stor. n.l. [2]