Moc spoza trónu
Aby sme to celé pochopili, je si dôležité uvedomiť, že Ježiš sa narodil z Dávidovho rodu. Ako vieme, už v Starom zákone sa prorokovalo, že z Dávidovho rodu vzíde mocný kráľ, ktorý bude panovať nad národmi žezlom železným (Ž 2,8-9).
V národoch starovekého Blízkeho východu vládol kráľ. Okrem toho sa vo väčšine kultúr praktizovalo mnohoženstvo, takže daný kráľ mal často krát niekoľko žien. To spôsobovalo problémy predovšetkým s tým, koho má ľud uctievať ako kráľovnú. Čo však bolo dôležitejšie, ktorej syn zdedí právo byť následníkom trónu.
Vo väčšine krajín sa tento problém riešil zaužívaným zvykom a to tak, že ako kráľovnú uctievali kráľovu matku. Tým sa aj zabezpečovala kontinuita následníka dynastie. Tento úrad kráľovnej matky sa ujal na začiatku dávidovskej dynastie, kedy namiesto Šaula nastupuje kráľ Dávid (podrobnosti v Prvej knihe Samuelovej). Dávidov prvý nástupca Šalamún, vládne po pravici so svojou matkou Betsabe. Gebirah alebo inak aj kráľovná matka sa teda objavuje v celých dejinách monarchie až do jej zániku.
Gebirah nebol len titul ale bol to post s veľkou autoritou. Pouvažujme nad nasledujúcou pasážou, ktorá sa odohrala počas Šalamúnovej vlády: Potom Betsabe vošla ku kráľovi Šalamúnovi prihovoriť sa u neho za Adoniáša. Kráľ jej vstal v ústrety, uklonil sa jej a sadol si na trón. Pre kráľovu matku postavili trón, posadila sa mu po pravici a vravela: "Jedinú maličkú prosbu mám k tebe neodmietni ma!" Kráľ jej povedal: "Žiadaj si, matka, neodmietnem ťa!" (1Krn 2,19-20) Tento krátky úryvok napovedá o dvornom protokole a štruktúre moci v Izraely. Kráľovná matka pristupuje k synovi, aby sa prihovorila za niekoho iného. Ďalej si všimnime, že Šalamún vstal zo svojho trónu a posadil ju po svojej pravici. Ktokoľvek iný by sa musel podľa protokolu v kráľovej prítomnosti postaviť a dokonca aj od jeho manželiek sa vyžadovalo aby sa mu uklonili (1Krn 1,19). Šalamún však vstal a uctil si ju. Aj keď ide o dvorný rituál, čosi nám to hovorí o jeho postavení k matke.
Predovšetkým hovorí o tom, že jeho moc a autoritu žiadnym spôsobom neohrozovala. Skláňa sa k nej, ale ostáva panovníkom. Ona si sadla po jeho pravici a nie naopak. Predsa však rešpektuje jej žiadosť, nie zo zákonnej poslušnosti ale zo synovskej lásky. To vedel aj Adoniáš a podišiel najskôr za Betsabe aby sa za neho prihovorila – veď teba neodmietne. Hoci bol Šalamún po formálnej stránke jej nadriadený, od prirodzenosti zostával jej synom. Dávidova ríša nachádza svoje dokonalé naplnenie vo vláde Ježiša Krista – kráľ z Dávidovho rodu nikdy nebol bez kráľovnej: kráľovnej matky. (Tu môžeme lepšie pochopiť prvý zázrak, ktorý sa udial v Káne Galilejskej z nového pohľadu)
Cirkevné dogmy o Márii
Nepoškvrnene počatá
Cirkev vyhlásila dogmu o Máriinom nepoškvrnenom počatí až v roku 1854. Medzitým niektorí kresťania a dokonca aj svätci vyjadrovali obavy , že ak by Mária bola bez hriechu od chvíle počatia, tým by sa anulovala jej ľudská prirodzenosť alebo Kristovo dielo spásy. Pápež Pius IX. tieto obavy úplne odmietol keď formálne definoval dogmu, že „preblahoslavená Panna Mária bola v prvej chvíli svojho počatia osobitnou milosťou a výsadou všemohúceho Boha, vzhľadom na zásluhy Ježiša Krista, Spasiteľa ľudského pokolenia, uchránená a nedotknutá od akejkoľvek škvrny dedičného hriechu“(Ineffabilis Deus). Toľko teda oficiálna dogma Cirkvi.
Ide vcelku o jednoduchú vetu, ale veľmi obsažnú. V nej sa zdôrazňuje že jej nepoškvrnenosť nie je jej zásluhou ale, že to je Božím dielom. Chce tým povedať, že Máriu pred tým jednoducho uchránil.
Dokonca aj dnes môžeme analogicky vidieť, že Kristus zachraňuje niektorých hriešnikov oslobodením a iných ochranou. Mnohí ľudia sa odvracajú od svojich hriešnych návykov cudzoložstva, drog potom, čo prijmú milosť obrátenia. Ježiš sám konal takéto veľké skutky tým, že ľudí okolo seba uzdravoval a kriesil z mŕtvych. Prečo by bolo teda nemožné, aby bola Mária počatá bez dedičného hriechu? Čiže musíme pripustiť, že možné to je!
Mária je síce stvorením, ale je aj Ježišovou matkou a on dokonale vyplnil štvrté prikázanie, že si ju má ctiť. Uctil si ju spôsobom, ktorým by si uctil každý z nás svoju matku, ktorú má rád.
Panna
Prvý kresťania túto pravdu o panenstve potvrdzujú. Prečo Cirkev vždy trvala na tom, aby kresťania verili, že sa Ježiš narodil z Panny? Odpoveď je: preto, že Máriino panenské materstvo je zárukou Ježišovej božskosti a ľudskosti. Aby sa mohlo Kristovo telo zjaviť ako skutočné telo, narodil sa zo ženy. Aby sa zjavilo jeho božstvo, narodil sa z panny (Summa Theologica 3,28 a.2 – Tomáš Akvinský). A ako sme už spomínali aj skôr, Máriino panenstvo je kľúčové aj pre pochopenie Tradície, že Mária je nová Eva.
Ak chceme v Písme nájsť implicitný „dôkaz“ na túto tému, pozrime si prvú kapitolu Lukášovho evanjelia, kde poslal Boh anjela Gabriela do galilejského mesta, ktoré sa volá Nazaret, k panne zasnúbenej mužovi z rodu Dávidovho, menom Jozefovi. A meno panny bolo Mária. A Mária povedala anjelovi: „Ako sa to stane, veď ja muža nepoznám? (Lk 1,26-34)
Nebola by to Máriina čudná otázka, ak by Mária plánovala mať s Jozefom normálny manželský vzťah? Veď anjel jej len povedal, že počne syna, čo je v manželstve úplne bežné. Pre ňu to však bolo zjavne nemožné. Za jej otázkou sa skrýva nevyslovené presvedčenie, že aj keď bola zasnúbená, nebude mať možnosť počať. Niektorí komentátori sa domnievajú, že Mária v mladosti zložila sľub panenstva. V týchto časoch už boli ľudia, ktorí sa na túto cestu vydali. Medziiným sa o takomto sľube zmienili aj Ježiš s Pavlom, dokonca to bolo bežným zvykom u niektorých vtedajších izraelských siekt. Je teda veľmi pravdepodobné, že Mária mala tento sľub panenstva.
V každom prípade z Písma a Tradície je jasné, že Mária žila svoje panenstvo až natoľko, že pre všetky generácie sa stala jej zosobnením. Ak sa teda niekde spomína panna, je jasné, že sa nemyslí na nikoho iného ako na Pannu Máriu.
Nanebovzatie Panny Márie
Potom sa na nebi ukázalo veľké znamenie: Žena odetá slnkom, pod jej nohami mesiac a na jej hlave veniec z dvanástich hviezd. (Zjv 12,1) Kristus vyzdvihol archu novej zmluvy, aby prebývala v nebeskom Jeruzaleme. Túto skutočnosť nazývame nanebovzatie. Mária bola na konci svojho života vzatá s telom i dušou do neba.
Uvediem len jeden z viacerých dôvodov prečo tomu veríme. Písomné dôkazy o tejto dogme siahajú do štvrtého storočia. Neexistujú ani nijaké doklady o tom, že by toto učenie počas obdobia cirkevných Otcov niekto závažne napadol alebo o ňom vyvolal polemiku. A čo je veľmi pozoruhodné, dokonca to neurobila ani Cirkev či mesto, ktoré by vlastnilo nejaké pozostatky po Panne Márii. V prvotnej Cirkvi mestá medzi sebou súperili o to, v čom vlastníctve budú pozostatky veľkých apoštolov a mučeníkov. Ak by Máriine pozostatky ostali na zemi, určite by mali obrovskú cenu. Pátranie po jej relikviách a ich prenášanie z mesta do mesta by bolo veľmi dobre zmapované. Historické záznamy však opäť neposkytujú ani náznak existencie Máriinho relikviára – okrem prázdneho hrobu a o ten sa sporia dve mestá.
Reči o modle
Niektorí nekatolíci a dokonca aj „nevysporiadaní“ katolíci namietajú, že všetky mariánske dogmy vedú len k zvelebovaniu Panny Márie, čiže k modlárstvu. Cirkev jej však v skutočnosti vzdáva úctu (KKC 971), ako najväčšej zo svätých, ale klaňanie a chválu vyhradzuje len Bohu. Mária je majstrovským Božím dielom.
Bol si už niekedy v galérii, keď bol prítomný aj umelec vystavujúci svoje dielo? Myslíš, že by ho urazilo, kebyže si prehliadaš to čo on považuje za svoje dielo? Myslíš si, že by ti zazlieval, že si obhliadaš jeho dielo a nie jeho? V žiadnom prípade. Ten umelec by bol skôr poctený tým, že jeho dielu venuješ pozornosť a túto poctu by takisto aj prijal. A podobne to môžeme vztiahnuť aj na Pannu Máriu, pretože ona je od samého začiatku až do konca Božím dielom.
Alebo ak by niekto chcel pochváliť dieťa matky. Prerušila by ho slovami: „No ta mne pochvaľ, šak ja ho vychovala“? Vôbec, veď rodič vie, že keď niekto pochváli jeho dieťa, chváli tým aj jeho. Obdobne prijíma chválu a poctu Boh, keď niekto chváli jeho deti.
Ekumenizmus
Skúsme sa ešte aspoň okrajovo dotknúť otázky, či katolícka náuka neprekáža jednote kresťanov. Mnohí, aj kresťanský teológovia tvrdia, že by sme nemali prikladať až taký význam mariánskej úcte v záujme priblíženia sa protestantským cirkvám. Treba ale pripomenúť, že tu nejde v tejto súvislosti o úpravy pokladu viery, zmeny významu dogiem, vypúšťanie podstatných slov alebo prispôsobenie pravdy dobovému vkusu. Jednotu, ktorú chce Boh, možno uskutočniť len spoločným prijatím obsahu zjavenej viery.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára