kompletné materiály sú na tejto linke: http://www.nase-stretko.wz.cz
Kresťanmi oslavovaná, protestantmi „zatracovaná“
Úvod
Protestantskí duchovní sa poväčšine vyhýbajú čo i len spomenúť Ježišovu matku. Úctu k nej pokladajú za modlárstvo, ktoré Máriu stavia medzi Boha a človeka alebo ju vyvyšujú na úkor Ježiša. Dokonca aj mnohí kresťania zanechali mariánsku úctu buď kvôli dobre mieneným, no pomýleným polemikám alebo jednoduchou nevedomosťou.
To isté využil vo svojom trháku roka 2006 autor knihy Da Vinciho kód Dan Brown. O tejto téme v Cirkvi už boli rôzne polemiky a kvôli nej sa dokonca aj Cirkev rozdelila. Kde je pravda. Môžeme ju nájsť? Pozrime sa teda na to ako to celé vidí a vysvetľuje Cirkev.
Scott Hahn [1] (konvertoval z protestantizmu ku katolicizmu v roku 1986) vo svojej knihe Kto si Mária? Božia Matka v Božom slove skúma úlohu Márie v Cirkvi podľa Biblie. Zakladá si na princípe sv. Augustína, že nový zákon je skrytý v Starom a Starý zákon je zjavný v Novom, kde sa Mária nachádza ako predobraz v starozákonnej Eve, v arche zmluvy a v kráľovnej matke na Dávidovom tróne.
Toto stretko môže slúžiť aj ako malý základ do štúdia teológie, mariológie a typológie. Rozprávanie o biblických predobrazoch Márie a o cirkevných dogmách by mohlo vzbudiť záujem a nadšenie. Iba štúdiom, rozjímaním a modlitbou táto zjavená pravda v nás vzbudí úctu a lásku k Márii, Matke a Kráľovnej, a následne lásku k milosrdnému Bohu, ktorý nám ju daroval.
Cieľom je:
· objasniť si v čo veríme
· nadobudnúť vedomosti prečo v to veríme
· zaujať správny postoj k Márii
· hlbšie si uvedomiť ako k nám hovorí Boh cez Sväté písmo
Zistíme, že Mária má veľkú úlohu v Božom pláne. Ona totiž napĺňa stránky Sv. písma od začiatku prvej knihy až po koniec poslednej. Bola v Božom pláne od začiatku čias tak ako aj apoštoli a Cirkev a Spasiteľ a bude v ňom aj vo chvíli keď sa všetko naplní.
„V tebe urobil Všemohúci veľké veci. Chcem o nich rozjímať a chváliť ho za ne.“ – Sv. Terézia z Lisieux.
1.kapitola Trocha teórie na začiatok
Matky a deti sú počas prvých deviatich mesiacov života úzko spojené. Neskôr po narodení a počas života dieťaťa matka väčšinou odvracia pozornosť od seba a upriamuje ju na dieťa. Ak všetky matky dávajú samy seba, Mária ako matka nás všetkých dáva ešte viac. Ak všetky matky odvracajú svoju pozornosť na dieťa, ona ešte viac. Toto sú veľakrát typické kázne, ktoré mňa konkrétne dosť „hnevali“. Ako to môžu kňazi tvrdiť? Odkiaľ sú si taký istý o tom, že Mária je takou matkou, keď sa Biblia o tom zjavne nezmieňuje? Ako to môžeme skúmať a spoznávať?
Aby sme pochopili Božiu Matku, musíme začať najprv od Boha. Boha však nemôžeme definovať pojmami niečoho svetského, napríklad keď ho dávame do súvisu so stvorenstvom. Hoci je večný a je Stvoriteľ, nie je večný Stvoriteľ, pretože stvorenie je časné a Boh presahuje všetok čas. Hoci Boh je Vykupiteľ a Posvätiteľ, nedefinuje to jeho večnú identitu, ale iba časť jeho diela. Všetky tieto pojmy sú závislé od stvorenia.
Kto je Boh?
Nepohneme sa ďalej pokiaľ sa nebudeme ochotný venovať do určitej miery aj teológii.
Ako teda môžeme poznať, kto naozaj Boh je? Najskôr tak, že nám zjavil sám seba. V evanjeliu sv. Matúša (28,19) Ježiš prikázal apoštolom, aby krstili „v mene“ Najsvätejšej Trojice: Otca, Syna a Ducha Svätého. Je dôležité si všimnúť, že o nej nerozpráva ako o troch pomenovaniach, ale ako o jednom mene. V kultúre starovekého Izraela jedno meno prináležalo jednej bytosti. Toto meno teda zjavuje, kým je Boh od večnosti. Je Otec, Syn a Duch Svätý.
Niektorých to zvádza si myslieť, že tieto pomenovania sú analógiou s pozemskými úlohami v rodine. Sú to ale len metafory pre niečo božské a večné. Pápež Ján Pavol II. sa vyjadril takto:“ Boh vo svojom najhlbšom význame nie je samotár, ale rodina, pretože má v sebe otcovstvo, synovstvo a podstatu rodiny, ktorou je láska“(Puebla, 1979). Boh je rodina. Od večnosti Boh sám vlastní základné atribúty rodiny, Najsvätejšia Trojica ich vlastní dokonale. Aj pozemské rodiny tieto atribúty majú, ale majú ich nedokonalé.
Stvorenie nám čosi hovorí o svojom Stvoriteľovi. Aj umelecké dielo vždy odhalí časť zo svojho autora. Teda o tom, kto Boh je, sa môžeme dozvedieť viac, keď budeme pozorovať, čo robí. Toto platí aj naopak. Môžeme sa dozvedieť viac o stvorení, vykúpení a o Božom diele, keď ich budeme skúmať vo svetle sebazjavenia Boha. Tajomstvá Boha a tajomstvá stvorenstva sa teda vzájomne dopĺňajú. V KKC sa hovorí: “Božie diela zjavujú, kto je Boh sám v sebe, a naopak, tajomstvo jeho vnútorného bytia osvetľuje chápanie všetkých jeho diel. Podobne je to aj medzi ľudskými osobami. Osoba sa prejavuje vo svojom konaní, a čím lepšie poznáme nejakú osobu, tým lepšie chápeme jej konanie“(236)
Zmluva
Čo je zmluva? V dnešnej dobe sa tento termín viaže skôr s kontraktom. Táto otázka nás však vedie k skutočnosti o ktorej sme už dnes hovorili: k rodine. Na starovekom blízkom východe bola zmluva posvätným príbuzenským zväzkom založeným na slávnostnej prísahe, ktorá človeka uvádzala do rodinného zväzku s inou osobou alebo kmeňom. Boh svojou zmluvou s Adamom, Noemom, Abrahámom, Mojžišom a Dávidom postupne pozýval ľudí do svojej rodiny. Každá táto zmluva sa však vinou ľudského hriechu porušila. Boh bol verný neustále, ale človek nie. Ako teda ľudstvo mohlo dodržať časť svojej zmluvy aby bola navždy platná? To si vyžadovalo človeka, ktorý je bez hriechu a taký verný ako Boh. Preto sa Boh vo svojej novej a večnej zmluve stal človekom v Ježišovi Kristovi a ustanovil zmluvu, ktorou sa stávame súčasťou Jeho rodiny: Božej rodiny v ktorej sme Božími deťmi. Prišiel lebo nás miluje a vedel, že my sami nie sme za žiadnu cenu schopný tú zmluvu spečatiť.
V tejto rodine je Otec Boh, Syn Ježiš, my ako deti. Nechýba tam niečo? Matka. Celé Písmo, všetky predobrazy, celé stvorenie hovoria, že nijaká rodina by nemala takto vyzerať – určite nie Božia zmluvná rodina. Vedeli to apoštoli a vedeli to aj prvé generácie kresťanov, preto jej obrazy maľovali v katakombách a zasväcovali jej svoje kostoly.
Pôvod Biblie
Keďže sa na tomto stretku budeme odvolávať na mnohé citáty z Písma, bude si dobré vysvetliť odkiaľ a ako sväté Písmo vzniklo – konkrétne Nový zákon.
Kanonizovaná forma Nového zákona sa dostala do svojej terajšej podoby na snemoch v Hippo (r. 393) a v Kartágu (r. 397). Obidva tieto snemy poslali svoje hodnotenia do Ríma k pápežskému schváleniu. Od roku 30 do roku 393 boli teda kresťania bez kanonizovanej formy nového zákona – a to je dosť dlhá doba. Okrem jednotlivých evanjelií existovali ešte ďalšie knihy o ktorých si ľudia vtedy mysleli, že sú inšpirované Duchom svätým ako napr. List Barnabášov, Hermov pastier a Skutky apoštola Pavla. A naopak, o niektorých knihách nového zákona ako napr. o Druhom liste Petra, o Júdovom liste a o Jánovom zjavení sa niektorí domnievali, že do kánonu by nemali byť zaradené. Je teda Biblia naozaj Bohom inšpirovaná?
Cirkev nás učí, že pápež je neomylná autorita tejto inštitúcie. Ako to vôbec môžeme tvrdiť? Veď človek je predsa len ľudská bytosť, ktorá má právo sa mýliť.
Stať z evanjelia Mt 16, 17-19 nám hovorí: „Ježiš mu povedal: „Blahoslavený si, Šimon, syn Jonášov, lebo ti to nezjavilo telo a krv, ale môj Otec, ktorý je na nebesiach. 18 A ja ti hovorím: Ty si Peter a na tejto skale postavím svoju Cirkev a pekelné brány ju nepremôžu. 19 Tebe dám kľúče od nebeského kráľovstva: čo zviažeš na zemi, bude zviazané v nebi, a čo rozviažeš na zemi, bude rozviazané v nebi.“ Týmto sa ukazuje akým spôsobom Ježiš Cirkev zakladá. Dal Šimonovi ti veci: za prvé, nové meno Peter (Skala), za druhé, sľub, že na ňom postaví svoju Cirkev a za tretie, kľúče od nebeského kráľovstva. Pozrieme sa v skratke na kľúče.
Keď Ježiš hovorí o kľúčoch Kráľovstva, odkazuje k dôležitému úryvku Starého zákona k prorokovi Izaiášovi 22, 20-22. Tu Ezechiáš, kráľovský dedič Dávidovho trónu a izraelský kráľ v Izaiášovej dobe, nahradil svojho starého správcu kráľovského domu (dnes by sme ho mohli pomenovať ako premiér) Sobnu novým správcom, Eliakimom. Každý mohol vtedy rozpoznať, kto z členov kráľovského kabinetu mal byť menovaný za nového premiéra, lebo mu bol daný kľúč od domu Dávidovho.
Týmto aj Ježiš zveruje Petrovi kľúče Kráľovstva, zriaďuje tiež úrad premiéra, ktorého úlohou je spravovať cirkev ako Kristovo kráľovstvo nebeské na zemi. Kľúče sú tým pádom symbolom úradu a primátu, ktorý má byť predávaný jeho následníkovi. Takýmto spôsobom to aj funguje po storočia.
Katolíci a aj protestanti sa jednoznačne zhodnú na tom, že Boh vybavil Petra neomylnosťou prinajmenšom dvakrát, a to keď písal (alebo diktoval) svoj prvý a druhý list. Keďže ho teda vtedy Boh vybavil neomylnosťou, keď učil autoritatívne prostredníctvom listov, prečo by ho nemohol ochrániť pred omylmi, keď vystupoval ako autorita Cirkvi? A podobne, keď toto umožnil Petrovi a ostatným jeho apoštolom, ktorí spisovali Písmo, prečo by nemohol spraviť to isté aj s jeho pokračovateľmi, zvlášť keď mohol predpokladať anarchiu keby to tak neučinil. A naviac ako by sme si mohli byť istí pravdivosťou dvadsiatich siedmych kanonizovaných kníh Nového zákona keby boli kanonizované omylným pápežom. A nezabúdajme pritom na to, že Boh s nami spečatil krvou Ježiša Novú zmluvu a týmto sme sa stali rodinou a my Jeho Božími deťmi. Tak aj preto je v Jeho najlepšom úmysle nám dopomáhať k tomu aby sme ho lepšie spoznali.
A hádam najväčší argument: je zjavné z celého Starého zákona ako Bohu záleží na tom aby jeho ľud žil v pravde a nie v bludoch. Mnohokrát zostúpil na zem v podobe hnevu, keď ľudia žili hýrivo alebo skĺzli k uctievaniu iných bohov (vyhnanie z raja, veľká potopa, Sodoma a Gomora, Ninive, klaňanie sa zlatému teľaťu, ...). Boh síce dopustí skúšky a trápenie, ale nenechá nás tápať v bludoch. Teda z tohto nám vychádza, že Písmo nevyhnute musí byť Božou inšpiráciou.
Pravda nie je redukovaná len na samotné Písmo. Miesto toho nám Biblia hovorí, že autoritatívne Božie slovo sa nachádza v cirkvi. Ide o posvätnú tradíciu (2Sol 2,15; 2Sol 3,6), zrovna tak ako to, čo cirkev učí (1Pt 1,25; 2Pt 1.20-21 a Mt 18,17). Čiže Božie slovo nie je len samotné Písmo ale aj posvätná tradícia cirkvi a cirkev samotná.
Stopy Božej lásky
Celé písmo teda môžeme vnímať ako príbeh Božích príprav a dovŕšenia majestátneho Božieho diela: definitívneho sebazjavenia Boha v Ježišovi Kristovi. A tak keď čítame Bibliu, musíme ju čítať súčasne na dvoch rovinách. Čítame ju v doslovnom slova zmysle ako každú literatúru. Čítame ju aj v duchovnom zmysle, čiže usilujeme sa pochopiť, čo nám Duch svätý chce cez toto slovo povedať (Katechizmus 115).
Prečítal niekto z vás celé Písmo? Je veľmi dôležité si uvedomiť, že človek bol stvorený na Boží obraz. Biblia je tiež obrazom toho aký je. Je taký aký sme aj my. Niektoré pravdy v Písme sú podané ako informácie pre čitateľa. Ale nie všetko sú informácie ako by si možno žiadali mnohí muži - smola. V Biblii sa prejavuje aj ženská stránka Boha. Teda veľa právd podáva v skrytej forme. Chce aby sme čítali medzi Jeho riadkami, hľadali Ho, spoznávali a milovali. Žena (a nie len ona) vie, že ju niekto miluje, keď sa o ňu niekto zaujíma. Nie je pre ňu dôkazom lásky to, že svojmu partnerovi povie po čom túži a on to vykoná, ale dôkazom je práve to, že sa muž o ňu zaujíma a číta jej myšlienky a plní jej sny.
V takomto prípade, ale nemôžme si Bibliu vykladať samovoľne, ale musíme sa opierať o vedomosti Cirkvi a cirkevných otcov, ktorí majú všetko bohatstvo zdelené cez Písmo, tradíciu a svojich predchádzajúcich apoštolov, keďže Písmo je popretkávané mnohými starovekými kultúrnymi symbolmi a predobrazmi.
Ježiš taktiež čítal Písma v duchovnom slova zmysle. O Jonášovi (Mt 12, 39-40), Šalamúnovi (Mt12, 42), chráme (Jn 2,19), a medenom hadovi (Jn 3,14), sa vyjadril ako o znameniach, ktoré boli jeho predobrazom. V evanjeliu podľa Matúša čítame, že Ježiš potešil učeníkov na ceste do Emauz, keď „počnúc od Mojžiša a všetkých prorokov, vykladal im, čo sa na neho v celom Písme vzťahovalo“ (Lk 24,27). Dozvedáme sa, ako po tomto čítaní sa učeníkom rozhorelo srdce. Cez Sväté písmo voviedol Ježiš svojich učeníkov do sveta, ktorý presahoval ich vnímanie.
Poznávanie predobrazov
Čo je teda predobraz? Predobraz je skutočná osoba, miesto, vec alebo udalosť v Starom zákone, ktorá vopred naznačuje niečo väčšie v Novom zákone. Veda, ktorá sa týmto zaoberá sa nazýva typológia.
Typológia má však aj veľa nástrah a jej zneužívaním, priviedlo veľa teológov do bludnej uličky a iných až k herézam. Preto sa typológia pri skúmaní biblických právd začína od konca. Odráža sa od nepohnuteľných právd a usiluje sa viac spoznať Boha, jeho cesty a jeho plán.
Najskôr je však potrebné zdôrazniť, že predobrazy nie sú vymyslené symboly. Ide o historicky predloženú skutočnosť. Napríklad od prvých kresťanov sa dozvedáme, že Jeruzalemský chrám bol predobrazom nebeského príbytku svätých v sláve (2Kor 5,1-2; Zjv 21, 10-11; 22), že Izrael bol predobrazom Cirkvi (Gal 6,16), že dvanásť starozákonných patriarchov bolo predzvesťou dvanástich novozákonných apoštolov (Lk 22,30).
Takisto Starý zákon priam oplýva mariánskymi predobrazmi. Predobraz Panny Márie nachádzame v Eve, matke všetkých žijúcich; v Sáre, manželke Abraháma, ktorá zázračne počala dieťa; v kráľovnej matke za vlády Izraela, ktorá orodovala u kráľa za ľud krajiny a v arche zmluvy, ktorá bola určená, aby nosila starú zmluvu bola predobrazom Panny Márie (Zjv 12, 13-14), ktorá mala nosiť novú zmluvu a ďalšie iné. Neskôr si o tom povieme podrobnejšie.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára